Po dvoch rokoch od mojej cesty by sa patrilo dokončiť tento blog a uzavrieť spomienky. Tak teda...
Deň 31. (Nedeľa) - 33 km, 985 m stúpanie, 1549 m klesanie
Ťažko sa včera zaspávalo. Bujará oslava starších skautov pri útulni sa tiahla do ranných hodín. Aj som ešte večer rozmýšľal, či sa radšej nepresunúť do niektorého menej pohodlného prístrešku v klesaní zo Žobráka do Hervatova. Dokonca ani tie štuple do uší som nevládal hľadať, ktoré mi moja drahá pre podobné prípady nabalila. Každopádne, ráno už bolo neskoro rozmýšľať, čo som mohol urobiť lepšie. Ale aj tak som sa cítil pomerne sviežo a zbehol dolu tých 467 m, stretnúť moju dnešnú parťáčku. No, zbehol... od polovice klesania dávalo koleno znať, kto je tu pánom. Na šťastie, kým som dorazil v Hervatove k drevenej cerkvi zapísanej do UNESCO, už kolienko opäť poslúchalo. Liek proti bolesti zabral...
O 8:00, zvoní telefón. “Už si niekde blízko?”, pýta sa Slavomíra Fulínová . “Práve som pri prvých domoch”, odpovedám. Tak sme si kráčali oproti, avšak najskôr každý inou paralelnou uličkou. Ešte, že máme tie telefóny, inak by z toho mohla byť slušná groteska. Slávka mala len 2 hodiny, aby stihla akú-takú turistiku, popri písaní záverečnej práce na pedagogické štúdium. Navyše, večer má hrať premiéru v Divadle Jonáša Záborského. Tak som nelenil a nasadil slušné tempo na tých asfaltkách, čo nás pomedzi obce čakali. Nech sa parťáčka dostane aj do lesného šera, aj na slnkom zaliate polia na pahorkoch medzi Hervatovom, Mihaľovom a Bardejovom. Jej otec ju príde niekde vyzdvihnúť, za ten čas však pozoruje bociany. Je ornitológ a takýto bocianí výlet mu prišiel vhod.
Počas chôdze prišiel rad na množstvo otázok k ceste, kde sa spáva, aké topánky si zobrať, aký je recept na Nízke Tatry v snehu? Tém sme mali so Slávkou veľa, už len aby mala čas vyraziť na tú svoju SNP. Sám som čas donedávna nemal a ani som netušil, kedy ho mať budem. Takto pred rokom sme s Doňou Soňou rovnako spovedali snpéčkarov, ktorých sme stretli počas výletu do Veľkej Fatry. Ani vo sne mi nenapadlo, že prejde rok a sám budem dychtivej poslucháčke odovzdávať mojich pár skúseností diaľkového turistu. A nielen to, už sa ozývajú priatelia aj zo Starého Smokovca, z Trnavy aj zo Žiliny, že to chce minimálne kávu alebo obed, nech sa podelím o zážitky z cesty. Teším sa, ak to niekoho inšpiruje. Áno, je to skvele strávený mesiac. Tých pár týždňov prípravy a večerného študovania trasy s útulňami, prameňmi, prístreškami aj ladenie výbavy a formy stálo za to. Škoda, že Slávkine povinnosti ju z dnešného výletu stiahli pri vstupe do Bardejova.
Trasa z Hervatova bola najmä v znamení asfaltiek, ďalej viedla značka trochu viac prírodou. Ešte pred tým som však v meste stihol obed. Žiadna reštaurácia v nedeľu na obed ešte otvorená nebola. Nedávno skončený lock down aj tu šarapatil a viaceré gastrá otvárali až krátko popoludní. Dopoludnia bola otvorená len bagetéria na námestí. To si rovno môžem kúpiť rožok s taveným syrom v potravinách, preložiť to šunkou a jesť studený obed na lavičke. Ďakujem, mám sa rád. Chcem teplé jedlo v okresnom meste. Ale ako, keď reštaurácie otvárajú od 13-14tej? Na šťastie, priatelia Vietnamci vyplnili miestne vákuum a patrične aj mali plno. Bumbo nambo nesklamalo, ani Plzeň, a posilnený vyrážam cez mierne zvlnené lúky a lesík do Bardejovských kúpeľov. Pri lekárskom prameni plním celé 3 l vody do vodného vaku. Dúfam, že mi dajú koleno na pár dní do poriadku, ako som cestou zažil v Trenčianskych Tepliciach.
Začína mierne pršať. Kde sa prezliecť do pršiplášťa a nepremokavých vecí? Ideálne na terase v krčme. A si tam treba objednať konzumné. Áno, viem, že to už budete považovať za pivnú turistiku, ale pri tých fyzických výkonoch to telom pretečie mimoriadne rýchlo. Buď sa to vypotí na najbližšom kopci, alebo ako hovorieval kolega Albín Medúz (v Spišskom divadle), budeš ako prietokový ohrievač piva. Navyše, v outdoorovom pršiplášti sa človek do kopca tak spotí, že na dojazde ho treba sušiť aj zvnútra.
Stúpanie na Stebnícku Maguru z Bardejovských kúpeľov má 550 výškových metrov. Je prudké, náročné asi ako na Prašivú v Nízkych Tatrách, len o 50 m menej ako na Strážov alebo na Záruby v Malých Karpatoch. Na šťastie pre mňa, v smere od Bardejova je to stúpanie pozvoľnejšie, hoci aj tam sa človek zapotí. O to viac, ak kráča v silnom daždi v pršiplášti. Dolu do Zborova je to prudšie, zato les je krásny, divoký. Plný starých stromov, papradia a voňavých kvetov. Vysielač s červeným svetlom na vrchole v noci vidno z veľkej diaľky. Už to však nie je kopec s výškou nad 1000 m. V smere na Duklu už ďalej prichádzajú len nižšie stúpania. Ešte nechcem bilancovať, ešte mám pred sebou 54 km, vraj ma čakajú náročné bahnité úseky a jeden daždivý deň. Snpéčka dáva pocítiť svoju obtiažnosť až do poslednej chvíle.
Dnes som chcel spať na hrade Zborov, ale keďže som premokol a v noci malo opäť pršať, rozhodnutie o nocľahu bolo krátke. Skrátka, v penzióne sa rozhodne nielen že nezmokneš, ale sa aj usušíš a sprcha tiež padne vhod. Zajtra vybehnem z doliny do kopcov - smer Dukla, ale asi nezbehnem na noc do Svidníka z Ondavskej vrchoviny. Dám si poslednú noc na útulni mimo civilizáciu. Útulňa Čierna hora je mnohými turistami odporúčaná. Teším sa tam.
Dojazd do Zborova za dažďa bol po asfaltke pri hlavnej ceste. Jedno auto na mňa začalo blikať, gestikulujem, že ostávam tu, v dedine. Vtedy sa auto otočilo, zaparkovalo a vystúpil z neho dávny priateľ Stanislav Bilý. Vracal sa z pracovnej cesty z Poľska do Košíc. Darmo, Slovensko je príliš malé, ale takéto stretnutie v týchto miestach by som fakt nečakal. Dohodli sme sa rovno na stretnutí v Košiciach na bábkarskom festivale Virvar začiatkom júna. Aspoň sa viac dozviem, kadiaľ sa uberá jeho projekt Divadelný kabinet východniara.
Na ceste SNP smerom z Dukly je stále väčší pohyb. Postupne na cestu vyráža stále viac snpéčkarov. Dnes som stretol tri dvojice, jednu trojicu a sólo pútnika. Bola medzi nimi aj Maggie, ktorá ma rok po absolvovanej ceste inšpirovala k spísaniu tohto blogu. Na penzióne tu spí tiež jeden snpéčkar, ale neukázal sa vo "foyer v obývačke" u domácich. Asi po dvoch dňoch šlapania z Dukly spí a ani sa mu nedivím.
Moja forma sa ladila postupne, trvalo to týždeň, kým si telo a koleno ako tak zvykli. Ale až po prechode Nízkych Tatier som cítil, že by som mohol zvýšiť dennú porciu kilometrov nad 30. Pre istotu budem radšej kolienko šetriť, aby bolo v pohode aj na neskoršie výlety. Dnes teda prejdených 33 km, 985 m stúpanie, 1549 m klesanie. Krokov veľa a stretnutie s dvomi priateľmi na ceste. Teším sa na zajtra, má byť lepšie počasie, pršiplášť pôjde na spodok ruksaku.
Deň 32. (pondelok) - 25 km, 1251 m stúpanie, 906 m klesanie
Ráno na penzióne v Zborove bola predpoveď počasia ideálna. Dopoludnia malo svietiť slnko, ktoré nahrialo krajinu. Po poludní sa malo zamračiť, aby sa turista nevaril vo vlastnej šťave. Na rannej káve pred výšľapom sme sa stretli s Jankom. To je ten snpéčkar, ktorý spal vo vedľajšej izbe. Večer bol totálne zničený, na úvod si dal príliš veľkú porciu kilometrov v šmykľavom teréne. Niet sa čo diviť. Sám som prvé dva večery na tejto ceste schytal svalovú horúčku, po 29 kilometroch s 1000m prevýšením a 16 kilami na chrbe.
Od Janka som dostal dobrý tip, na ráno si obuť sandále s nepremokavou ponožkou. Čakajú ma úseky s blatom vyše členkov. Ale ešte pred tým prechod rómskou osadou pod hradom Zborov. Na niektorých protichodivších snpéčkarov tam vraj vybiehavali psy a neodbytné deti. Deťom dávali turisti hroznový cukor a psov to brechanie po chvíli už nebavilo. Ja som zažil túto osadu ráno, keď boli deti v škole, psy na reťaziach a väčšina osadníkov v robote. Ale predsa, zopár násťročných mamičiek kočíkovalo a v šope s pootvorenými dverami ujco rozoberal drôtiky. Usmieval sa na mňa, pozdravili sme sa. “Vy bývate pod hradom, to vám mnohí závidia”, nadväzujem rozhovor. “Závidia, závidia, veď je to druhý najväčší hrad na východe”, hovorí čistou slovenčinou rómsky ujko. “Idete na Duklu, že? Pozor na diviaky, je ich v lese veľa”. Dostávam upozornenie a utvrdzujem sa, že netreba byť spútaný predsudkami.
Iba kúsok ďalej začínajú vlhké lúky s čerstvo rozrytým trávnikom po diviakoch. A blato. Veľa blata. Tony blata po dažďoch. Nie, našťastie nie indočína a ryžové polia, ako som zažil v Kysaku, ale aj tak už mám blato vyše členkov a do pol lýtok som slušne zasvinený. Rozmočený úsek netrvá dlho, strieda ho mierny výstup do sedla a zostup cez lúky do dedinky Andrejová.
Nemajú tu ani obchod, ani krčmu, zato tadiaľo tečie potok, kde si môžem umyť nohavice, sandále aj nepremokavé ponožky. Načo zbytočné vyzliekanie a pranie? Postavil som sa rovno do potoka a trošku sa scivilizoval.
Po kúpeli nasledoval krátky úsek po asfaltke a už ma značka viedla hore do Ondavskej vrchoviny. Čakali ma kopce s výškou okolo 600 metrov, kde keď nastúpaš, už ideš po hrebeni bez veľkých prevýšení. Príjemný les miernil páliace slnko. Tam som stretol zaujímavú päť člennú rodinku. Nestáva sa často, že človek natrafí na esenpéčkarov s deťmi. Títo si to vykračovali hneď s tromi. Vraj, keď najstarší pôjde do školy, už nebudú mať čas na takéto dvojmesačné dobrodružstvo. Na zákazku vyrobený vozík s proviantom slúžil aj na prevoz unavených ratolestí. Obrovský rešpekt pred nimi! Dokazujú, že aj s malými deťmi sa dajú podnikať veľké turistické dobrodružstvá, len treba chcieť.
Po inšpiratívnom stretnutí som pokračoval ďalej. Značenie sa občas strácalo, aj som sa niekoľko krát stratil. Najskôr vtedy, keď som zodvihol pracovný telefonát a prestal vnímať trasu, ale potom dvakrát kvôli chýbajúcemu značeniu. Takto som si pridal k ceste možno aj zo 2 kilometre a 170 výškových metrov. Ach. Jaj. Ale aspoň som navštívil chotár obce Hažlín. Keby som zbehol ešte kúsok nižšie do dediny, v obchode by som si asi aj nakúpil. Mal som správy, že po ceste v Kurimke nie sú potraviny, ale vraj aspoň pochutiny v krčme majú. Lenže, kým som tam prišiel, krčmu už zavreli. Navyše, poriadne dlho som ju hľadal, zalezenú v malých uličkách. Našťastie, mám čo jesť, len som si chcel zobrať do zásoby nejaké horalky, ktoré pri výstupe do kopca spúšťajú raketové motory. Nevadí, v prístrešku v polovici stúpania na Makovicu, som si uvaril obed z horolezeckého dehydrovaného kuracieho mäska a kari ryže. V neďalekej studničke doplnil vodný vak, keďže v dnešnom dojazde nie je voda, a pobral som sa na posledné kilometre do dnešného cieľa.
Útulňa Čierna hora je snpéčkarmi považovaná za štvorhviezdičkový hotel medzi útuňami. Murovaná, dvojité dvere, krb a tri široké lavice pre nocľažníkov. Nad ňou sa týči rovnomenná rozhľadňa, ktorej význam však málo kto chápe.
Chvíľu na to oheň v krbe praská, bilancujem deň, dnešné stretnutia a už aj moju cestu SNP. Ako je mojím zvykom, pod strechu som nachystal drevo nielen pre seba, ale aj pre ďalších zmoknutných esenpéčkarov. Počas tohto daždivého obdobia sa to mimoriadne hodí.
Nespal som tu dnes sám, o chvíľu prišli aj Pavol s Peťom. Začali práve dnes na Dukle, je to ich prvá noc na trase. Veru, trochu im závidím, že sú na začiatku. Pavol je unavený po prvom dni, zaspal ešte pred zotmením. Krátko pred tým ma ešte poprosil, nech nech nasadím pomalý dokumentárny hlas a porozprávam o najkrajších úsekoch a top zážitkoch z mojej cesty. Na prvé vety chvíľu reagoval, no zakrátko sa ozvalo hlasné dýchanie. Už sa vybral na svoju snovú cestu niekdam do hladiny alfa.
Zajtra ma čaká posledný deň. Nechce sa mi veriť. 32 km, 692 m stúpanie, 870 m klesanie, od obeda v daždi. To aby som si pamätal, že v peknom počasí dokáže ísť kadekto. Ale polovicu trasy v daždi do absolútneho cieľa, to je pamätný moment, na ktorý sa len tak nezabúda. Ešte mohol padať sneh či duť ako na Chopku. Alebo ma na Dukle mohol čakať zakopaný Wehrmacht, ako pred 80timi rokmi našich dedov a pradedov, keď sa tam blížili z opačnej strany. Všetko ostatné je jarná prechádzka sprevádzaná ľahkým májovým dažďom. Dojedol som posledné zásoby, lebo telo si pýtalo aj druhú večeru. Zajtra bude desiata vo Svidníku a večera na Dukle (niečo fajné si tam uvarím). Ale oheň v krbe dohára, treba sa vyspať na poslednú etapu Cesty.
