Otcovia zakladatelia netušili, že stanovením termínu prezidentských volieb do obdobia vrcholiacej jesene (začiatok novembra), učinili to najlepšie, čo mohlo postretnúť obec novinársku, ale aj samotných kandidátov v čase leta. Obdobia inokedy charakteristického až príšernou nudou. Samozrejme, ak sa niekedy nenaskytol vhodný čas na vyslanie armády do nejakej blízkej alebo vzdialenejšej krajiny. A či sa naopak nerozhodla akási Katrina na oplátku pozrieť, ako je na tom USA v oblasti riešenia prírodných katastrof a všeobecnej spoločenskej solidarity (požiare v Kalifornii to tohto netreba započítavať, keďže tie sú svojou pravidelnosťou už typickým koloritom amerického leta, podobne ako WAT študenti smerujúci do Štátov). Pre tento rok si zdá sa prírodné katastrofy dali na rok pauzu a tak je tu šanca pre inú formu ľudovej zábavy. A volebná kampaň takouto príležitosťou bezpochyby je. Novinárom umožňuje neustály prísun čerstvých „pikošiek a infošiek“. A kandidátom? Tentoraz primárne, nesúc sa na módnej vlne, možnosti cestovať najlepšie okolo sveta a šíriť svoje sľuby do celého sveta.
Z aktuálnych prezidentských kandidátov, ktorí sa budú v novembri 2008 uchádzať o hlasy amerických voličov, sa na cestovanie po svete vydal mladší z dvojice, snažiaci sa snáď sebe a nám dokázať, že to s tou jeho neznalosťou medzinárodnej politiky, absenciou skúseností a odvahy, nie je tak zlé, ako prorokujú jeho politický oponenti. Starší z dvojice, však v tomto čase nijako nezaháľa. Rovnako cestuje, nie však po svete. John McCain, na rozdiel od svojho mladšieho kolegu, prihliadajúc k jeho politickej minulosti (renomé), veku a možno i zdraviu, ktoré je aktuálnou témou číslo jedna, sústreďuje svoje posolstvo a prezentuje volebný program skôr v prostredí amerického stredozápadu. Veď práve oblasti prérií sú tie, ktoré neraz (spolu s Floridou) rozhodli o víťazovi. A v konečnom dôsledku pre Američanov je tento program a Američania budú tí, ktorí rozhodnú o tom, kto bude na najbližšie roky (netrúfam si prejudikovať, že štyri) riadiť politiku USA (a v istých kontextoch aj sveta, napriek nesúhlasu mnohých). A v konečnom dôsledku McCaina poznáme. Jeho postoje, vízie i praktické politické činy sú v podstate nemenné. Nad kým však visí otáznik je Barack Obama. Vieme, kto a aký je Barack Husaj Obama?
Budúcnosť tobôž v rovine zahraničnej politiky USA nie je v prípade volieb najzaujímavejším subjektom pozorovania. Práve v prípade zahraničnej politiky Štátov, je nepravdepodobné, že by akokoľvek zmenilo smerovanie, resp. aplikovanie amerických, či iných záujmov (primárne záujmov Izraela). Najvýstižnejšie to zhodnotil ešte koncom roka 2007, v čase, keď nebolo vôbec jasné, kto sa v záverečnom súboji postaví do ringu na strane republikánov a demokratov, pre týždenník Newsweek predstaviteľ Hamasu Chalid Mišál. Na otázku reportéra, kto by bol, podľa neho, z hľadiska zabezpečenia mieru na Blízkom Východe najlepšou voľbou v nastávajúcich voľbách US prezidenta v duchu, že „je jedno, či to bude Demokrat alebo Republikán aj tak sa v americkej politike zatiaľ nenájde prezident (politik), ktorý by dokázal povedať Izraelu „Dosť!“.“ Takým s veľkou pravdepodobnosťou nebude ani vietnamský veterán McCain, ktorý bude akiste pokračovať v Bushovom kurze zahraničnej politiky a určite nie Barack Obama. Prečo? Nuž viac než jasne to deklaroval, navzdory sľubom a očakávaniam celosvetovej verejnosti, svojím vystúpením na pôde pro-sionistickej lobistickej organizácie AIPAC, ale aj vyhlásením, že Jeruzalem by mal zostať jednotným (nerozdeleným) hlavným mestom Izraela. Na jednej strane tak Obama sľubuje zmenu na druhej strane na zmenu nemá dosť síl a azda ani chuti.
Dôvodom Obamovej slabosti nie sú primárne externí aktéri ovplyvňujúci kandidátov, ktorých v prípade „blízkovýchodnej impotencie USA“ spomínal už Mišál. Príčinou nedôveryhodnosti demokratického kandidáta v porovnaní s jeho republikánskym súperom sú jeho obavy. Strach z minulosti. Presnejšie (niekedy až kŕčovité) popieranie vlastnej minulosti. Jednou vetou povedané „Obama sa najviac obáva Obamu.“ Keďže tak, ako je v istom smere výhodou jeho afroamerický pôvod, napríklad tým, že z pozície príslušníka menšinovej populácie motivuje k podpore tú časť elektorátu, ktorá inklinuje k menšinám, resp. je sama súčasťou menšinových komunít danej spoločnosti, alebo aj tým, že by mohol byť PRVÝ a už len pre ten pocit ho mnohí nerozhodnutí budú koniec koncov podporovať. Na druhej strane mu (alebo skôr jeho PR manažérom a volebnému tímu) jeho pôvod, najmä ten africký, muslimský, prekáža. Čoraz častejšie sme svedkami ako sa Obama a jeho okolie snažia dištancovať od jeho muslimského pôvodu. Samozrejme je legitímne, že si jednotlivci sami určujú svoj vzťah k Bohu a to či prímu, alebo odmietnu posolstvo islamu. Čo je však neprijateľné je to ak jeden z kandidátov, primárne sa usilujúci o hlasy menšín jednu z nich vedome a viditeľne diskriminuje a jej členov, stúpencov, spolu straníkov odsúva do úzadia... Je nebezpečné ak sa takto kandidát správa v čase kampane. Je neprijateľné ak takto zavádza a klame svojich voličov. A stačilo by tak málo.
V skutku sa od syna kenského muslima Baraka Husajna Obamu Sr., ktorého otec (starý otec juniora) bol prvý muslimom v rodnej osade, neočakávalo, že bude okrem prvého afroameričana aj prvým muslimským prezidentom USA. I keď nejeden jeho sympatizant mimo územia Štátov o tom sníva... Nik neočakával, že po tom ako prvý muslimský kongresman Keith Ellison vyslovil sľub spolu s položením ruky na Korán (mimochodom patril jednému zo zakladateľov USA T. Jeffersonovi) sa Obama rovnako zachová v prípade prezidentského sľubu. Rovnako, ako nik nedúfal a neveril, že jeho nástupom sa skončí americká podpora Izraela, utíchnu vojny a na svete zavládne tisícročný mier a pokoj. Toto nebolo a nie je v rukách Obamu a možno povedať žiadneho z potenciálnych prezidentov. Tu si musíme počkať na iného. Na druhej strane málokto spájal Obamu so zbabelosťou. Nik nepredpokladal, že sa tak húževnato bude brániť akejkoľvek spojitosti s islamom, že zabráni (jeho tím), aby jeho imidž kazili nevinné ženy tým, že sa rozhodli chrániť svoju cudnosť hidžábom a zároveň verejne vystúpiť na podporu svojho kandidáta. Žiaden z predstaviteľov amerických muslimov (vrátene kongresmanov Ellisona a Carsona) a ich organizácií si nemyslel, že ich Obamov tím bude tak vehementne verejne ignorovať.
Ak by Obama skutočne dospel na amerického prezidenta, tak ako je to v prípade jeho rivala McCaina a nebol len marketingovým produktom strany a jej PR oddelení, stačilo si zachovať vlastnú tvár a hrdosť. Stačilo len to, aby verejne pamätajúc na odkaz svojich predkov vyhlásil: „A okrem toho, nič na tom nie je, byť muslimom.“
