Na prvý pohľad sa zdá, že slová Ústavy, ktorá tvorí základný pilier liberálnej demokracie na Slovensku, hovoria jednoznačne. Bez akéhokoľvek cenzu je jej textom zabezpečená ochrana práva a slobôd občanov štátu. Obzvlášť, by sa to malo týkať tých, ktorí sa na jednej strane, nijakým spôsobom a nikdy nespreneverili hodnotám demokracie a zachovávajú právo a poriadok, alebo sú, na strane druhej, v danej krajine súčasťou etnickej alebo náboženskej menšinovej komunity. Dôvodov je niekoľko. V prípade Slovenskej republiky v súčasnosti azda najvýznamnejšie rezonuje problém rasového alebo etnického násilia.
Z tohto dôvodu je viac než zarážajúce, ak sa na istej forme „násilia“ realizovaného na menšinách podieľajú aj štátne orgány. O to viac ak ide o tie, ktoré by, ako prvé, mali zabezpečovať dodržiavanie zákonov, vrátane Ústavy a v neposlednom rade ochraňovať práva VŠETKÝCH občanov. A tak sa domnievam, že ostatný výrok ex-ministra vnútra, vyslovený v čase honby za senzáciou v podobe údajného „slovenského“ teroristu, pôsobia ako nepríjemná studená sprcha.! Obzvlášť v súvislosti s flagrantným nárastom rasovo a etnicky motivovaného extrémizmu. V čase, keď sa čoraz častejšie nepovšimnuté (orgánmi ignorované) porušovanie zákonov a násilie udomácňuje v našej spoločnosti sa kompetentné inštitúcie zaoberajú najmä hrozbami medzinárodného charakteru, kašlúc tak na domáce problémy.
Vladimír Palko, včera bojovník za (vlastnú) slobodu, dnes bez škrupuli priznáva, že „aj polícia, aj SIS pravidelne, systematicky a dlhoročne takéto osoby monitorujú.“ Myslel tým koho? Všetkých arabských študentov? Alebo spoluobčanov arabského pôvodu, ktorí neporušujúc žiadne zákony sa rozhodli spojiť svoju budúcnosť so Slovenskom? A či všetkých, ktorí sa rozhodli hľadať pravdu v islame? „Považujem za správne monitorovať v súvislosti s terorizmom isté etnické menšiny, islamskú komunitu.“
„Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.“ (čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky) Navzdory tomu, že text dáva všetkým občanom záruku, že ich pôvod nie je dôvodom na „špeciálne zaobchádzanie“ zo strany štátu, opak je pravdou. Minimálne sa tak deje v prípade, ak ste mali to šťastie a narodili ste sa ako Arab. Na Slovensku vtedy máte to „šťastie“, že sa SIS alebo iné povolané inštitúcie o vás dennodenne starajú, sťa starostlivá matka. Zaujíma ich to, kam chodíte, komu píšete a voláte a s kým sa stretávate. Avšak táto „starostlivosť“ nebudí pocit bezpečia. Skôr naopak.! Je mementom, že s demokraciou a občianskou spoločnosťou, o ktorej vybudovanie sa od roku 1989 na Slovensku usilujeme, je niečo v neporiadku. A nič na tom nezmení ani fakt, že sa tak nedeje len u nás, že právo na súkromie sa stáva vo svete pomaly, ale isto luxusom.!
Mnohí obhajcovia redukcie osobnej slobody apelujú na muslimskú komunitu, že sa tak deje najmä ich vinou, že si za zvýšenú „pozornosť“ môžu sami. Otrepaná fráza, že „nie všetci muslimovia sú teroristi, ale všetci teroristi sú muslimovia“, sa dnes stáva zákonom silnejším chartám ochraňujúcim ľudské práva alebo ústavám. V snahe „vyriešiť“ problém rastúceho násilia sa majorita prikláňa k preferovaniu kolektívnej viny. Poukazujúc na triesku a nevidiac brvno vo vlastnom oku. Argumentujú, že pokiaľ existuje hrozba zo strany arabsko-muslimskej komunity, „zvýšená“ pozornosť je nevyhnutná. Pravdou však je, že pre západné (európske) spoločnosti, tú slovenskú nevynímajúc, je nepomerne väčšou hrozbou všeobecný nárast neúcty k zákonom, spoločensko-politická apatia prejavujúca napríklad volebnou neúčasťou a v neposlednom rade už niekoľkokrát spomínaný rozmach násilia, ktorého súčasťou je žiaľ aj radikalizácia niektorých muslimských komunít. Ak by sme pristúpili k zjednodušeniam, ktoré sa objavili aj v rámci niektorých blogov, komentujúcich ostatné udalosti v Londýne, museli by sme v istom kontexte považovať za hlavného podozrivého, zodpovedného za vzmáhajúci sa pocit strachu, belocha približne vo veku 30 rokov, ktorý je a bol vždy aktérom tých najväčších zločinov v histórii ľudstva.
