Prirovnania
Najčastejšie skloňovaným je prirovnávanie vyhlásenia nezávislosti k udalostiam, ktoré predchádzali druhej svetovej vojne, a ktoré sú spájané a rozdelením Československa na prelome rokov 1938-39. Stúpenci „tretej svetovej“ prirovnávajú vyhlásenie samostatnosti a rokovania, ktoré jej predchádzali k Mníchovskej dohode. Nejde však o prílišné zjednodušenie? Existuje medzi týmito udalosťami nejaká podobnosť? Jediným je azda fakt, že tak ako Československo na jeseň 1938 prišlo o časť svojho územia, tak aj v prípade Srbska došlo k strate štátneho územia. Iní sú však aktéri, podieľajúci sa na tomto procese, spôsob straty územia, v neposlednom rade aj jeho príčiny.
Na margo aktérov. Mníchovská dohoda bola primárne mocenským sporom medzi slabnúcimi demokraciami a silnejúcimi autokratickými až totalitnými režimami. Veľká Británia a Francúzsko spomínané demokracie, vo svojej slabosti neboli ochotné, schopné ochrániť územnú celistvosť svojho spojenca, ktorý v danom čase ako jediný reprezentoval demokratické idey v stredoeurópskom regióne. Zástupcov vtedajšieho Západu možno smelo označiť za zradcov a zbabelcov, egoistov hľadiacich predovšetkým na vlastné záujmy a pod. V prípade Kosova je však situácia iná. Nik tu kvôli vlastnej bezpečnosti nezradil svojich spojencov. Kľúčovým aktérom je však nedemokratický režim S. Miloševiča, potláčajúci práva občanov Kosova, ktorého v tomto podporovalo, demokracii sa vzďaľujúce Rusko (riešiace podobné problémy ako Srbsko) a tiež štáty, ktoré obdobne ako srbský „patrone“ trpia nedostatkom demokracie a empatie k právam menšín žijúcich na ich území (nemyslím len etnických).
Opäť ide o súboj demokracia verzus autoritatívne režimy. Túžba po spravodlivosti, právach a slobode naráža na centralizmus, aroganciu moci a absolutizáciu moci v rukách väčšiny. V prípade Kosova, na rozdiel od Mníchova 1938, vyhrala demokracia a sloboda.
Na margo spôsobu. Málokto pochybuje o tom, že Mníchovská dohoda bola diktátom a rozhodnutím, ktoré sa udialo bez vedomia dotknutej strany tj. Československa, čo už samo o sebe je odsúdenia hodné. V prípade Srbska a predtým Juhoslávie to však bolo úplne inak. V tomto prípade je vidieť dlhoročnú snahu politických reprezentantov Kosova (tak pred rokom 1989, ako aj po tom) a medzinárodného spoločenstva o politickú dohodu, ktorá by Kosovu garantovala status autonómie resp. v časoch SFRJ status republiky a z toho plynúce práva. Neochota Srbov participovať na rokovaniach a na druhej strane realizácia politiky, ktorá čoraz viac okliešťovala práva nesrbského obyvateľstva Kosova, či vyvolávanie regionálnych konfliktov, viedli k neochote občanov Kosova ďalej zotrvať v štátnom útvare, v ktorom dominovalo srbské obyvateľstvo. Takže kým v prvom prípade neexistovala ani len snaha o dohodu a menšinám v ČSR sa nediala žiadna krivda, v prípade Kosova boli ponúkané riešenia (autonómia 1974, plány možného usporiadania a pod.) a k tomu sa ešte dominantné etnikum neustále dopúšťalo krívd na menšinách obývajúcich Kosovo. Vyhlásenie nezávislosti tak bolo logickým riešením.
Na margo príčin. Československo prišlo o svoje územie obývané nemeckým (a maďarským etnikom) z dôvodu chamtivosti totalitného režimu svojho suseda, ktorí podvratnou činnosťou, hrozbami vojnou a sabotážou olúpil Československo o územie. Osamostatnenie sa Kosova však nebolo na úkor demokracie a nesmerovalo k pripojeniu tohto územia k štátu, ktorého by sme mohli, podobne ako medzivojnové Nemecko, označiť za agresora (chamtivca). Práve naopak. V Kosove išlo prirodzený dôsledok javov spojených s pádom autoritatívneho režimu Juhoslávie, resp. jeho komplikovanej transformácie, ktorá so sebou v prípade etnicky zmiešaných štátov prináša riziko rozpadu týchto štátnych útvarov. Po druhé, bolo osamostatnenie sa Kosova jedným z dopadov vojenskej porážky, obdobne tak prišlo o svoje územia po roku 1918 Rakúsko-Uhorsko, Pakistan o Bangladéš v roku 1971 a mnohí ďalší porazení. Výčitky a hrozby by tak nemali „padať na hlavu“ Kosovčanov a medzinárodného spoločenstva, ktoré uznalo ich legitímne požiadavky, ale na tých, ktorí v Juhoslávii aj po roku 1989 preferovali nedemokratické formy vlády, resp. vohnali Balkán do nezmyselných vojen, odohrávajúcich sa v 90. rokoch minulého storočia.
Precedensy
Kosovo „nikdy“ neuznáme! Hrdo hlásajú politici v Španielsku, Grécku, na Cypre a Slovensku a hlavne ruský „patrone“ a čínsky „komunistický kapitalisti“. Všetci zhodne apelujú na to, že nezávislosť Kosova bude precedensom pre ich menšiny, že to vyvolá vlnu vyhlasovania nezávislosti, ktorá sa preženie naprieč modrou planétou. Varujú pred pretekmi, „Kto vyhlási najmenší štát“. No na druhej strane menšiny, najmä v krajinách EÚ, toto tvrdenie odmietajú. Precedensom Kosovo nie je a nebude. Nemôže byť.
V západných demokraciách to nie je možné. Predovšetkým preto, že etnické menšiny, ktoré sa v daných štátoch nachádzajú majú v dostatočnej miere garantované práva a to na všetkých úrovniach počnúc možnosťou vzdelávania a končiac vysokou mierou politickej autonómie. Ak sa aj v týchto krajinách objavujú trendy smerujúce k odtrhnutiu územia obývaného menšinou sú v prvom rade nelegitímne (nerobí sa im žiadna krivda) a taktiež majú aj v kontexte danej menšiny obmedzenú podporu. Inak je to samozrejme v prípade Ruska, Číny a čiastočne Cypru. Rusko a Čína dlhodobo porušujú všetky možné práva menších, ktoré sa nachádzajú na ich území. Nespokojnosť obyvateľstva je mieste a v prípade, že sa na ich stranu postaví medzinárodné spoločenstvo, čo sa napríklad v prípade Čečenska nestalo a výsledkom boli etnické čistky, pravdepodobnosť, že dosiahnu uznanie svojich práv bude veľká. Ak.. V prípade Ruska však okrem nedodržiavania práv menšín na vlastnom území hrá významnú úlohu ešte jeden fakt a to, že Rusko obdobne ako Nemecko v 30. rokoch 20. storočia, s radosťou zasahuje do etnicko-náboženských konfliktov svojich susedov, nie s úmyslom pomôcť, lež získať, privlastniť si územie, o ktoré „prišlo“ rozpadom ZSSR (Gruzínsko, Moldavsko a pod.). Podobnosť s Nemeckom, Srbskom... náhodná?
Kosovo môže byť precedensom. Najmä ak štáty, ktoré sa dnes postavili na stranu občanov Kosova rovnaké stanovisko zaujmú v prípade iných menšín, ktoré sú vystavené tlaku zo strany majority. Problémových oblastí a štátov, ktoré nerady rešpektujú práva svojich občanov a menšín je ešte veľa, rovnako ako politikov, ktorí vidiac ohrozenie vlastnej xenofóbie spájajú nezávislosť s vypuknutím „tretej svetovej“..
