Politický systém Sýrie
To čo sa o Sýrii dnešných dní môžeme dozvedieť je vskutku len torzo. Zlomok pravdy o utrpení a šialenstve režimu, ktorý vzišiel z krvi. A napriek dlhoročnému obrazu idylického sekulárneho a pro-západného režimu, ktorý sa na oko tváril mierumilovne, bol len ďalší skanzen politickej a straníckej totality a policajného štátu s neustále šíriaci strach tak medzi domácim obyvateľstvom, ako aj v súvislosti so zahraničnou politikou. Čo to o správaní sa režimu k svojim obetiam/väzňom (občanom) môžeme vytušiť z analýzy politického systému krajiny. Politický a stranícky systém Sýrie od nástupu Asadovcov a strany BAAS (Socialistickej strany arabskej obrody) začiatkom 70tych rokov minulého storočia v mnohom kopíroval ostatné socialistické despócie sovietskeho typu. Prepojenie strany a spoločnosti bolo viditeľné v mnohých aspektoch. Od civilnej až po armádnu a od politickej až po súkromnú sféru života Sýrčanov. V krajine sa zaviedla ústredná vláda politickej strany, ktorá bola reprezentovaná ústavným zakotvením vedúcej úlohy strany. K tomu tiež patril kult osobnosti Háfiza Asada a následne po smrti sa tento preniesol aj na jeho syna Bašara. Usmiata tvár vodcu, vodca s deťmi, vodca hrdo vedúci svoj ľud do vojny proti zahraničnému zlu. Toto všetko bolo a je súčasťou totalitného skanzenu zvaného asadovská Sýria.
Za posledných štyridsať rokov existencie režimu sme mohli byť svedkami toho, ako sa snažil v rôznych rovinách kopírovať svoj vzor ZSSR. Socializmus v názve štátostrany. Štátom, resp. rodinou a klanom riadené a rozkrádané hospodárstvo. Všadeprítomná viditeľná, ale najmä tajná polícia a s ňou pavučina špicľov, agentov, odpočúvania a sledovania, ktoré by závidel nejeden Veľký Brat. V neposlednom rade propaganda o vonkajšom (Západ) a vnútornom (islam) nepriateľovi, ktorý je dôvodom pretrvávajúceho výnimočného stavu, stálej kontroly, obmedzovania práv a slobôd a zvyšovania nákladov na zbrojenie. A samozrejme, aj Sýria (tak ako jej Vzor) mala svoj satelit (Libanon).
A ešte je tu jedna paralela. Občania v krajinách sovietskeho bloku sa po štyridsiatich rokoch rozhodli povedať dosť tyranovi. To isté sa v týchto dňoch deje aj v Sýrii. Avšak na rozdiel o neostalinských československých papalášov, ktorí neboli schopní a ochotní obetovať svoje pohodlie v totálnom boji za zachovanie svojej moci, sýrska politicko-policajná a vojenská elita sa rozhodla zmasakrovať akýkoľvek demokratický odpor. Mäsiari v Damasku sa, úvodnej tieňohre na reformu režimu, rozhodli „nabrúsiť si nože“ a zlikvidovať kohokoľvek, kto sa im postaví do cesty, kto sa vzoprie ich moci a chamtivosti.
Mäsiar z Damasku a jeho predchodcovia
Bašar Asad a jeho brat Mahír (veliteľ Republikánskych gárd) v týchto dňoch nekompromisne masakrujú obyvateľov miest Daraá, Homs, Halab či Džisr aš-Šugur. Bez rozdielu veku a pohlavia. Zabíjajú neozbrojené ženy a starcov. Mučia malých chlapcov, často nie starších než dvanásť rokov. Exemplárnym príkladom ich šialenej krutosti je prípad vraždy sýrskej rodiny na hraniciach Turecka a Sýrie. Na záberoch arabských televíznych staníc bolo minulý piatok možné vidieť prípad rodiny, ktorej členov vojaci sýrskej armády presviedčali a presvedčili, aby sa vrátili späť domov. Po prekročení hraníc mohli diváci vidieť zábery toho, ako ich vojaci nekompromisne zastrelili.
Žiaľ v sýrskej histórii toto nie je ojedinelí prípad štátom riadeného masakru. Podobná dvojica sa už na niečom podobnom podieľala. V roku 1982 to boli Háfiz Asad a jeho brat Rifʼat, ktorý na čele Republikánskych gárd pomáhal bratovi v rokoch 1970-3 inštalovať nový režim. Podobne ako dnes tak aj v rokoch 1980 a 1982 dal gardami masakrovať obyvateľstvo Džisr aš-Šugur (1000 mŕtvych) a Hama (17tisíc až 40tisíc obetí), kde sa občania vzbúrili proti režimu (to, že masakru predchádzali nepokoje a ozbrojené útoky voči predstaviteľom štátu a armády nie je ospravedlnením pre následný masaker civilného obyvateľstva). V tých rokoch podobne ako dnes sa nenašiel nik, kto by tieto zločiny odsúdil a už vôbec nik, kto by sa pokúsil im zabrániť. Posilnení touto skúsenosťou aj dnes Asadovci, navzdory nespokojnosti obyvateľstva, absencii akejkoľvek legitimity svojej moci, mučia a zabíjajú občanov Sýrie. Doposiaľ sa obeťami ich vražedných „chúťok“ stalo približne 1 500 Sýrčanov a desiatky tisíc je väznených a pravdepodobne vystavovaných krutému násiliu. O čom svedčia zmrzačené telá chlapcov, ktoré vydali ich rodinám policajné jednotky.
Šialenstvo mocných nepozná hraníc. Často sa vyskytujú v jednom priestore a čase, ako to bolo v prípade El Jeffeho (Rafael Trujillo) v Dominikánskej republike (min. 50tisíc obetí) a Papa Doca (Francoise Duvalier) v Haiti (min. 30tisíc obetí), ktorí vládli približne v rovnakom čase v dvoch odlišných častiach ostrova Hispaniola v Karibiku. Neraz sa stane, že ich šialenstvo nepozná rás či ideologických pólov, ako to bolo v prípade Kalusa Barbieho známeho nacistického zločinca (Mäsiara z Lyonu), ktorého obeťami bolo 14tisíc francúzskych občanov vrátane židov, ale počas pôsobenia v Bolívii sa podieľal spolu so CIA aj na smrti Che Guevaru. Nehovoriac už o jeho obchodoch so zbraňami, kde spolupracoval aj s Izraelom.
V každom prípade novodobým mäsiarom sa najviac darí, ak sa môžu vo svojej túžbe po krvi a moci skryť za chrbát mocných spojencov. V súčasnosti (tak ako v 80tych rokoch) ochraňuje Asadovcov mocná ruka ruského medveďa spolu s čínskym komunistickým pragmatizmom. Na druhej strane je to slabosť, nepripravenosť či neochota západných liberálnych demokracií aktívne podporiť Arabskú jar 2011 a demokratické zmeny v regióne, ktoré idú ruka v ruke s túžbou po náboženskej a politickej slobode. Ak Západ a Turecko, ako najbližší sused Sýrie a spojenec demokratických síl v moslimských štátoch, nezískajú dostatok odvahy možno aj k aktívnej podpore demokratických zmien, bude vyčíňanie šialencov ako Asad, Kaddáfí či Saleh beztrestne pokračovať.
