„A písanie je presne toto: učiť sa od seba a od ostatných, každý deň.“
Paolo Coelho.
Brazílčan Coelho je úprimne veriaci katolík. Účastník obdoby islamskej hadždž, ktorou je nepochybne púť do Santiaga de Compostela. Tento pútnik našej doby v rozhovore, ktorý poskytol pre stránku islamonline.net, prezentoval v kontexte svojej novej knihy pre dnešok netradičný pohľad na islam. Vo svojich myšlienkach sa nezameral na populárnu kritiku, ktorá v súčasnosti na základe správania sa niektorých „moslimov“ či vedomého používania lži podsúva islamu negatívne prejavy správania. Naopak pokúša sa hľadať Pravdu. Nesúdi. Báda. Podobne ako mnohí z jeho dávnych predchodcov, ktorí uzavretí v chmúrnych laboratóriách pátrali po poznaní, rozbíjali atóm či pripravovali nápoj nesmrteľnosti. Áno, možno boli nejednému zo súčasníkov na smiech, avšak bez nich by veda neurobila pomyselný prvý krok.
Paolo Coelho na začiatku spomínaného rozhovoru hovorí „Boh nás vždy vedie, ale my si nevšímame Jeho vedenie. Pamätám si, že keď som po prvýkrát navštívil Egypt, bol som s moslimom v púšti a požiadal som ho o modlitbu. Recitoval nejaké verše Koránu; nemôžem ich tu uviesť, pretože ich nepoznám spamäti, ale tie verše prosia Boha, aby nás voviedol na správnou cestu kedykoľvek zblúdime. Ak nasledujeme to, čo nám Boh hovorí, tak nie je možné sa zmýliť. To je to, prečo hovorím, že každý deň sebou prináša znamenia schopné zmeniť náš život. Človek sa na to musí veľmi sústrediť, pretože život je veľký učiteľ. Pokiaľ človek žije a pracuje s nadšením poznáva znamenia a dostáva spojenie s Božím Zdrojom.“ Verše, ktoré Coelha tak nadchli, inšpirovali sú verše, ktoré sprevádzajú moslima od úsvitu až do času, keď sa ukladá k spánku. Sú to verše, ktoré neoddeliteľne patria k každodennej modlitbe a ako aj uvádza aj Coelho, moslimovia prostredníctvom nich prosia Boha o správne vedenie na ceste života, ktorej cieľom je dosiahnutie spásy v podobe pobytu v Raji.
„V mene Boha milosrdného, milostivého. Chvála Bohu, Pána ľudstva všetkého, Milosrdného, Milostivého, vládca dňa súdneho! Teba uctievame a Teba o pomoc žiadame, veď nás cestou priamou, cestou tých, ktorých si zahrnul milosťou Svojou, nie tých, na ktorých si rozhnevaný, ani tých, ktorí v blude sú.“
(Korán 1:1-7)
V ďalšej časti Coelho v kontexte svojho vnímania islamu predstavuje opäť niekoľko zaujímavých a inšpiratívnych a málo známych myšlienok. „V mojej poslednej knihe, Čarodejnice z Portobella, chcem preskúmať predsudky, ktoré máme, keď sa vydávame na duchovnú púť. Čítal som knihu Karen Armstrongové o Prorokovi Muhammadovi (Harper Collins), a tam je časť, v ktorej sa zmieňuje, "každá recitácia začína vyslovením: V mene Alláha, Milosrdného (al-Rahman), a Milostivého (al-Rahim). Božské mená, nie lenže sú gramaticky ženského rodu, ale etymologicky sa odvodzujú od slova pre 'lono'." Nie som expertom na arabskú etymológiu, ale verím, že pani Amstrongová, áno. Moja nová kniha skúma tuto milosť a milosrdenstvo, ako ich vidím zo svojho pohľadu. Cítil som potrebu pýtať sa, prečo sa spoločnosť pokúša izolovať ženskú stránku. Postava Atény z jej slobodou a odvahou bola mojim nástrojom k odhaleniu pút dogmy.“
Je veľmi potešujúce, keď sa aj v dnešnej dobe objaví článok, rozhovor hľadajúci či doslova vyzývajúci k objektívnemu hľadaniu a poznávaniu. V dobe, v ktorej senzácia a lacný klam hrajú prím. V čase, keď nie len „hurá“ kritici islamských myšlienok, ale mnohí príliš horliví nasledovníci bezbrehého konfliktu chtivých „znalcov“ Koránu, dostávajú nevídali priestor v médiách. A tak vďaka za namiešanie tohto „lektvaru poznávania“ Alchymista...
„Ľudia, veruže sme vás stvorili z muža a ženy a učinili sme z vás národy a kmene, aby ste sa vzájomne poznávali. Avšak najvznešenejší z vás pred Bohom je ten, kto je najbohabojnejší – a Boh je vševediaci a dobre znalý.“
(Korán 49:13)
