V tejto časti sa okrem samotného pojmu neveriaci (arab. káfir) a jeho rôznorodému výkladu Sulajman venuje i ďalším oblastiam, ktoré s pomenovaním neveriaci viac, či menej súvisia. Mojou ambíciou je prezentovať tento dokument pre tých, ktorí majú záujem ho vzhliadnuť a niečo sa dozvedieť o islame a o tom, ako je niekedy učenie islamu nesprávne interpretované, alebo i samotnými muslimami porušované. Rád by som tiež predstavil niekoľko osobných postrehov k niektorým súvislostiam, ktoré v jednotlivých dieloch odznejú. Sulajman v tejto časti predostrel fakty, ktoré poukazujú na to, že byť neveriacim nie je urážkou, ale v skutočnosti je to stav, v ktorom sa môže čas od času nachádzať každý z nás; že patriť medzi veriacich nie je automatickou zárukou spásy pre kohokoľvek; a že s dedičným hriechom to nie je až tak jednostranné a jednoduché, ako sme si to mysleli doposiaľ. Týmto hriechom nie je túžba po „plodoch" zo stromu poznania, podľa islamu je ním vzájomná ľudská netolerancia a rasizmus, ktoré z nás robia hriešnych - neveriacich.
Neveriaci. Veľmi často sa takto vzájomne častujú a urážajú tí, ktorí sa považujú za správne vedených. Kresťania muslimov. Muslimovia kresťanov. A obaja zhodne tých, ktorí odmietajú veriť v jedného, či viacero akýchkoľvek bohov. Navzdory mnohým priamym dôkazom, odporúčaniam a nariadeniam, ktoré vychádzajú z učenia islamu, tak často činia aj samotní muslimovia. Neraz sú v tomto vedení vlastnou pýchou a porušujú tak to, čo im samotný Boh zakázal, vyzývajúc: „Neurážajte tých, ktorých oni vedľa Alláha uctievajú, aby v nenávisti svojej oni neurážali Alláha z neznalosti!." (al-Anʼám, 6:108) Bohužiaľ mnohí z muslimov sa týmto neriadili a neriadia sa ani dnes. Správaním, ktoré je často v rozpore s islamom, podnecujú negatívne reakcie a urážky zo strany tých, ktorí podobne ako oni, konajú v nevedomosti a hneve. Neraz vlastnou pýchou podnecujú zlo, ktoré sa prejavuje aj v podobe islamofóbie. Neznalosť a z nej prameniaci strach čoraz viac rozdúchavajú vzájomné animozity. Dá sa tomu čeliť?! Najlepším spôsobom, ako uhasiť „oheň strachu" je vzájomne sa počúvať a spoznávať. Tolerovať sa a rozumne pristupovať k prirodzenej odlišnosti, ktorá je súčasťou tohto sveta. Vzájomná odlišnosť je najlepším dôkazom slobodnej vôle, ktorá bola daná človeku od Boha. Samozrejme by sme mali počúvať, k čomu nás vyzýva Boh. Okrem zákazu urážať neveriacich, či to čomu veria, jednoznačne zakázal kohokoľvek k islamu a všeobecne k viere v Neho nútiť. V Koráne Muhammadovi a jeho nasledovníkov hovorí: „A keby si to tvoj Pán prial, všetci ľudia na zemi, razom by uverili! Budeš nútiť ľudí proti ich vôli, aby sa stali veriacimi?" (Júnus, 10:99)
Spása. Očakávanie, ktoré každý z veriacich vníma ako odmenu za to, že uveril, že sa podriadil a konal tak, ako sa od neho žiada. Spása však nie je daná samozrejmosť. Nie je to odmena za vyhlásenie, že som veriaci. Je to odmena, ktorú si musí človek zaslúžiť svojimi činmi. Očakávania tých, ktorí sa domnievajú, že uprednostňovaním seba a povyšovaním sa nad iných len na základe svojej príslušnosti ku konkrétnej viere, alebo množstva modlitieb, ktoré počas života vykonajú, môže v konečnom zúčtovaní naraziť ako kosa na kameň. Povinnosťou každého veriaceho JE nielen vo viere byť, ale rovnako ba možno ešte dôležitejšie JE vo viere a s vierou žiť. Viera bez skutkov je pokrytectvom. Vtákom, ktorý nedokáže lietať, ako uvádza Sulajman. Veriacich pred týmto varuje aj Boh hovoriac: „Zbožnosť nespočíva v tom, že obraciate tváre svoje k východu či západu ... (otáčaním hlavy v pravo a vľavo sa končí každá modlitba, pozn. autora) ... ale zbožní sú tí, ktorí dohody svoje dodržujú, keď ich raz uzavreli a v protivenstve, v nešťastí a dobách násilia sú trpezlivý - to sú tí, ktorí vieru svoju majú a to sú bohabojní." (al-Baqara, 2:177)
Hriech. Skutok, ktorého sa veľmi často dopúšťajú tí, ktorí sami seba považujú za „správne vedených". Na základe presvedčenia, že patria k vyvoleným, sa dopúšťajú najväčšieho z hriechov. Pýchy, nadradenosti. Dnes tieto postoje označujeme pojmom rasizmus alebo šovinizmus. Ľudstvo je však touto chorobou postihnuté od počiatku. Jedni sa povyšujú nad druhých, neuvedomujúc si, že takto šíria zlo, ktoré ich v konečnom dôsledku zničí. Rasizmus odmieta akceptovať odlišnosť a tak aj výnimočnosť, ktorá robí každého z nás jedinečnou osobnosťou. Podľa islamskej tradície osobnosť, rozum a slobodná vôľa sú to, čím Boh obdaril Adama a Evu (všetkých ľudí). Ľudia by si preto mali v prvom rade uvedomiť, že na základe pôvodu sú si rovní „ako zuby hrebeňa", ale zároveň je každý z nás iný, špecifický. Povýšenosť a túžba po uniformite zabíja ľudskosť. Ničí jeden z darov, ktorý nám bol daný.
Proti dedičnému hriechu šovinizmu a vzájomnej nenávisti (fóbiám všetkého druhu) sa dá účinne bojovať len ak namyslenosť vymeníme za túžbu po poznaní. Keď si uvedomíme: „Ľudia, veru Sme vás stvorili z muža a ženy a učinili Sme z vás národy a kmene, aby ste sa navzájom spoznávali." (al-Hudžurát, 49:13)
