Osobné predpoklady blogera
1. Nepíšte blogy o veciach, na ktorých nie ste osobne a existenciálne zainteresovaný.
A nepíšte, ak nechcete dať nahliadnuť do svojho života. Blog je verejná spoveď, na tom nič nezmeníte. Na jednom diskusnom seminári s rakúskymi lektormi sa účastníci už začali nudiť, keď náhle všetci ožili a naraz sa všetko zmenilo. "Všimni si", -pošepkal mi Peter, jeden z lektorov, ktorý sedel vedľa mňa, "pokiaľ diskutujúci vyjadrovali svoje názory, ľudia zívali. Len čo táto dáma začala hovoriť svoj zážitok, obecenstvo spozornelo."
2. Sú aj blogy na neutrálne témy, ale tie najlepšie sa týkajú osobného prežívania vecí, na ktorých nám veľmi záleží a ktoré tvoria naše privatissimum. Ak sa nechcete alebo sa nemôžete otvoriť, ak nechcete pustiť ľudí do svojho súkromia, nepíšte blogy. A nepokúšajte sa hrať na niečo, čím nie ste, štylizovať sa do nejakej pózy alebo ušľachtilej roly. Čitatelia to vycítia a riskujete, že vás vyradia zo svojho zoznamu.V tomto žánri sa to nevyplatí, nehrajte divadlo.
Blog je vždy pozvaním do vášho súkromia, ale záleží na vás, či to vybavíte v bráne, alebo pozvete návštevu do predsiene, do kancelárie, alebo aj do obývačky na pohár dobrého vína. Do spálne sa návštevy nevodia.
3. Nezačnite s blogovaním, ak máte sklon k závislostiam. Písanie blogov sa môže stať drogou a vášňou, môže narušiť rodinné vzťahy a plnenie vašich povinností. Môže sa stať, že kade chodíte, tam vám budú prichádzať na um nové námety a úryvky ešte nenapísaných blogov. Vynárajú sa bez prispenia vôle z podvedomých zdrojov. Môžu vás prenasledovať od skorého rána do noci, prichádzajú na um pri raňajkách, pri hre s deťmi, v kostole a pri obchodnom rokovaní. Prinútia vás pri posteli držať papier s tužkou a baterkou, aby vám neušli myšlienky, ktoré vás napadnú v noci.
K metodike písania blogov
4. Buďte stručný. V istom americkom časopise najsilnejšie myšlienky článkov - asi tak na jednu stranu - bývajú uvedené osobitne pred vlastným článkom. Sú označené ako "For a lecturer in hurry"(pre čítateľa, ktorý sa ponáhľa). Pamätajte, že typický lecturer blogov je permanentne in hurry. Hoďte do počítača vaše najsilnejšie myšlienky a to bude stačiť.
5. Hodnotenie blogu vykazuje signifikantnú koreláciu s príťažlivosťou zvoleného námetu. Včera som celé hodiny prezeral blogy s cieľom odhaliť, čo na stránke blog.sme.sk letí. Stálo by to za sociologicky výskum. Hoci moje skúmanie bolo skromné, predsa umožňuje zopár užitočných záverov.
5.1 Absolútna tutovka je nadávať: na pomery, na koalíciu, s menšou účinnosťou aj na opozíciu, na cirkvi, na bezcitnú mládež a nevychované deti. Čím šťavnatejšie, tým lepšie - v medziach tolerovaných redakčným tímom
5.2 Zaručený úspech majú "ciťáky", ktoré najmä starším ženám vháňajú slzy do očí. Lekári, najmä detskí lekári, a sociálni pracovníci majú pozičnú výhodu.
5.3 Veľkej obľube sa tešia aj drobné, milé príbehy všedného dňa, ožiarené láskavým úsmevom a jemným humorom a civilne podané náboženské témy. Ale len do stredných hodnôt karmy.
5.4 Príroda, ľudské osudy a veda poskytujú nielen sedem, ale 7^7 (sedem na siedmu) zázrakov a ktorýkoľvek z nich môže poslúžiť ako predmet dobrého blogu.
5.5 Môžete písať o čomkoľvek z kategórie 5.2 až 5.4, ale píšte len o tom, čo je vám vlastné, kde ste doma, čo dobre poznáte. Vyhýbajte sa námetom z kategórie 5.1: chodiť po svete napálený a písať nadávky je druhom rizikového správania, vedie k psychosomatickým ochoreniam.
6. Ľudí spravidla odradí, ak bloger vo svojom príspevku váha, prejavuje neistotu, niečo povie a vzápätí to spochybní. Podobne ťažko znášajú teoretizovanie bez konkrétnych a pútavých príkladov.
7. Je dobrou praxou prekvapovať čitateľa. Ak každá veta prináša niečo, čo čitateľ neočakáva, ak otvára neznáme svety, čitateľ je očarený a klikne na okienko pod blogom.
Ale prekvapovať neznamená šokovať. Ak ho v telese blogu pohladkáte a na záver mu strelíte virtuálne zaucho; alebo ak chcete vzbudiť jeho pozornosť výrokom na hranici žalovateľnosti alebo rúhania, ktorý ho napáli, márne budete vysvetľovať v závere, že ste ho chceli len zaujať.
8. Nepoučujte čitateľov. Existujú výnimky, ale vo všeobecnosti radšej počúvame rozprávačov skúseností ako učiteľov a profesorov. Ak sa dáme poučiť, tak skôr od svedkov.
9. Neberte seba tak vážne! Viem, že ste povolaný svojimi blogmi zmeniť svet a bojovať za právo a spravodlivosť. Ale skôr sa vám to podarí, ak návody na nápravu sveta občas vystriedate humorným rozprávaním a dobrým vtipom.
10. Učte sa od klasikov. Starovekí rétori hovorili napr.: Rem tene, verba sequentur. Voľný preklad: Treba dobre poznať tému, potom už vhodné slová prídu.
Alebo básnik Horatius: Nonum prematur in annum. Je to odporúčanie ponechať dielo (napr. báseň) u seba deväť rokov, vracať sa k nemu a vylepšovať ho. Nemusíte to brať doslova; je však pravdou, že sa neoplatí robiť priemerné veci. Aby sme však vytvorili dobrú vec, treba napísať len tie najlepšie nápady, nechať ich dozrieť (vo svojej fantázii, v náčrtoch) a po napísaní nechať ich trochu uležať a vylepšovať. Doma na dedine sme na ľudské používanie vyberali len väčšie zemiaky, drobné sme uvarili pre prasatá. Ak píšete priveľa - možno ste doma nepestovali zemiaky a nechovali prasatá -, robíte chybu.
Do tretice ešte jedna klasika:
Orator fit, poeta nascitur. Ja to zaktualizujem, otočím a trochu rozšírim: Básnikom sa človek musí narodiť, ale rečníkom (a blogerom) sa môže stať skoro každý, kto má na to trpezlivosť.
LAST NOT LEAST
To najdôležitejšie som skoro zabudol. (Skleróza, už mám na to roky.)
Slová, z ktorých sa robia blogy, môžu byť hravé aj účelové, múdre alebo hlúpe, ale môžu aj liečiť a zraniť, volať k novému život aj usmrtiť. Pri písaní blogu môžete čerpať z čistého prameňa ukrytého hlboko v lesoch, ale aj z otrávenej studne alebo z mláky. Nepíšte, ak nie ste v pohode. Než začnete formulovať prvé vety, pomyslite s láskou na ľudí, ktorí to budú čítať. Ak viete, Kódex blogera nezakazuje sa pomodliť.
