Neďaleko nášho domu je nádherná oliva v jarnom rúchu, akoby sa chystala na svadbu. Manželka sa chcela dať pod ňou vyfotiť ešte pred prechádzkou, v jednom časopise bude mať príspevok a požiadali ju o niekoľko obrázkov.
- Ten pán postavil auto k olive, ktorú práve chceme vyfotiť, - hovorí manželka.
Vodič už vystupuje z auta a všimol si, že sa nápadne pozeráme na neho.
- Urobil som niečo zle? - pýta sa skôr priateľsky, bez útočného tónu.
- Chceli sme práve vyfotiť tú olivu, ale bez vášho auta, - hovorí manželka s úsmevom. Vo svojej sedemdesiatke je pokojná, láskavá a asertívna.
- To je to najmenšie, - hovorí pán v stredných rokoch. A odtiahne auto ďaleko od stromu.
Táto malá pozornosť nás hriala po celý deň. Porozprávali sme to každému, koho sme stretli.
Išli sme peši na Železnú a naspäť autobusom. Pri návrate autobus č. 43 sa už blížil k zastávke Železná studnička, keď sme boli od zástavky ešte dobrých sto metrov. Ľudia sa udivení pozerali, ako šedivý starec šprintuje o dušu a jeho manželka za ním. Boli sme príjemne prekvapení, vodič na nás počkal.
- Netreba sa ponáhľať, času dosť, - povedal.
Pred zastávkou naproti Pachnerovi zabudli sme dať vodičovi znamenie. Hoci zastávka je na znamenie, vodič napriek tomu zastavil a mohli sme potom nastúpiť na 212 - ku. Dobre nám to padlo.
Išiel som do potravín kúpiť niekoľko drobností. Napodiv mali všetko, čo som chcel, a už som aj stál pred pokladňou. Čakal som tam dosť dlho, zákazníčka predo mnou odpočítavala 1,37 eura, sčasti v centoch a dvojcentoch. Pokladníčka sa prizerá uvoľnene - možno majú podnikového psychológa, ktorý s nimi trénuje využitie kratučkých prestávok v práci na minirelaxáciu. Vychutnávam jej trpezlivosť, usmejem sa na ňu a urobím nenápadný posunok. Pokladníčka to pochopí a usmeje sa tiež.
To sú, myslím, tie úsmevy, o ktorých hovorí Dale Carnegie, že majú hodnotu milión dolárov.
Pani predo mnou dokončí odpočítavanie eura a 37 centov, rýchlo zaplatím aj ja a odchádzam s nákupom: grahamové rožky, liter acidka, sójový nárez a desať deka úsmevu.
Idem k lekárovi, cestou v trolejbuse zelenovlasý mládenec prepustil mi miesto.
V poliklinike prechádzam okolo súkromnej chirurgickej ambulancie a čítam: "Usmievajte sa na ľudí a robte im dobre, kde môžete. Nečakajte za to vďačnosť, môže sa stať, že vám ešte vynadajú. Ale pomáhajte ďalej napriek tomu."
Konečne lekár, ktorý lieči celého človeka.
To sú veci, o ktorých by mali vedieť najmä pracovníci médiíi. Naši novinári neohrozene prinášajú správy o miliardových krádežiach mužov v bielych košeliach a s elegantnou kravatou, o korupcii aj o arogancii politikov. Obdivujem ich odvahu, ale nič sa nedeje, kradne sa, podpláca sa a prestupujú sa zákony ďalej. Našťastie, ak ste rozumní, o kvalite vášho života nerozhoduje váš plat, ani parlament, ani hrubý domáci produkt. Rozhoduje otázka, či máte radi svoju ženu a deti (aj puberťákov), či dokážete vytvoriť dobré susedské vzťahy v bytovke a správať sa aspoň neutrálne k starenke z 1. poschodia, ktorá vám pije krv.
Večer usínam s úsmevom. Bol to krásny deň. Možno to bola náhoda, možno nás sprevádzalo požehnanie nášho bezdomovca Šaňa.
Musel som vám to porozprávať.
Azda nemôžeme zmeniť celý svet. Ale ak v srdci nosíme slnko, v našom užšom okolí môžeme vytvoriť oázu pohody a pokoja.
