S mojou výchovou to bolo takto: Naši mladí išli na akési dospelácke stretnutie. Aby sa nerušene mohli venovať programu, chlapci išli k druhej babke, ale čo s Eliškou? Jasné, vezmú si ju so sebou a keďže babka nemohla, pôjdem s nimi ja. Necítil som sa na to, ale v hĺbke duše bol som rád, vedomý toho, že som dosiaľ neplnil pedagogické normy pre dedov. Dobre, tri dni nejak vydržím.
Bol som milo prekvapený, že sa roly vymenili a Eliška ma výborne zabávala . Bola z toho happy a ani to jej neprekážalo, že naši mladí ju na polhodinku nechali samotnú so mnou.
V piatok ráno sme púšťali guličky do nádobky, alebo sme ich presýpali z jednej nádobky do druhej. Ani si nevšimla, keď sa napred ocko, potom mama.nenápadne vytratili Myslel som, že sme to už vyhrali, keď začala fňukať a tíško plakať. Plač sa zosilňoval a čoskoro dosiahol fortissimo.
Vyskúšal som osvedčené triky, chodil som štvornožky, striedavo štekal a bučal, pozerali sme z okna na blízke strechy na zasadanie parlamentu vtákov. Plač na chvíľku utíchol, ale potom pokračoval zvýšenou intenzitou. Hlásil som synovi havarijnú situáciu, vzal som Elišku a povedal, že ideme k mame. Eliška pre istotu neprestala plakať, ale ochotne sa vydala so mnou na cestu. Sotva sme ušli dvadsať metrov, už k nám letela (letela!) naproti nevesta, kedysi behala stovku, po krátkom finále sa plačlivý koncert skončil vzlykaním v piano.
V nasledujúcich minútach som s úľavou zistil, že protestná akcia nebola namierená proti mne. Keď už tu bola mama, sadla si mi na kolená a so záujmom sledovala obrázky vo veľkej knihe rozprávok. Dávala mi najavo: "dedo, nemám nič proti tebe, ale chcem mať pri sebe mamu". Ešte nehovorí, ale vie, čo chce a vie to vyjadriť neverbálne a pomocou zvukových signálov. Je to osobnosť a má svoje zásady. V spoločnosti deda je ochotná zotrvať pol hodiny, s ockom hodinu, s mamou neobmedzenú dobu. Prechod z materského lona do sociálnej maternice je náročný proces, nemožno ho zo dňa na deň zvládnuť.
Vďaka Eliškinej kreativite (namýšľam si, že je po dedovi) kŕmenie sa postupne menilo v strhujúcu spoločenskú hru. Eliška objavila nové možnosti využitia jogurtu, o ktorých sa jeho výrobcom ani nesníva. Výsledky novej hry ukazuje ďalší obrázok.
Táto epizóda bola významným príspevkom k mojej výchove. Pôsobila na mňa oslobodzujúcim dojmom. My skazení dospelí máme tisíc nezmyselných fixácií, viazaností a predsudkov. Napríklad myslíme, že jogurt je len na jedenie. Nie a nie pochopiť, že rozotierať si ho po tvári je skvelá zábava. Stratili sme zmysel pre skutočné hodnoty, nevieme sa pekne hrať. Presnejšie, prepadli sme pochybným dospeláckym hrám ako zbierať peniaze (potočné kamene sú krajšie), hrať sa na prezidenta, na poslanca alebo hazardné hry s utajenými tendrami a nástenkou. Neprešli Eliškinou výchovou.
Tu je stručný prehľad toho, čo som sa od nej naučil:
Nestrácať kontakt so ZDROJOM života, v jej prípade s mamičkou.
Najdôležitejšie na svete sú vzťahy, a úsmev je najlepšia stratégia nadviazania a udržiavania vzťahov.
Ak sa potkneš a spadneš, usmej sa, rýchle vstaň a utekaj ďalej.
Ak ti ubližujú, krič. - Inými slovami: "Už nikdy viac ako ovce!" (historické heslo izraelskej mládeže.)
Myslím, že na svete nebude lepšie, ak sa nezačneme učiť od detí. Putujúci kazateľ z Galiley mal pravdu: "Ak nebudete ako maličkí, nevojdete do Kráľovstva." Je vyhradené deťom.
