Ak niekto vážne ochorie, príbuzní a priatelia ho navštívia raz, niektorí dvakrát - a dosť. Deti občas, najmä na výročité sviatky alebo keď je to potrebné z praktických dôvodov - veď majú svojich starostí viac ako dosť. Ja ako dôchodca som na tom lepšie, v návštevách pokračujem dodnes - nie tak často, ako by som chcel a možno aj mal, ale pokračujem.
Všetko išlo pomerne dobre až po druhú mozgovú príhodu. Po nej už roky ani s pomocou druhých nestáva z postele, maximálne sa s pomocou manželky posadí. A stratil reč: všetko rozumie, môže pozerať televíziu, ale nemôže hovoriť, vydáva len neartikulované zvuky. V istom období to robil často a hlasite, v posledných mesiacoch trochu menej. Aj vtedy, keď som prišiel.
- Imro, bolí ťa niečo? - pýtal som sa raz. Potrasie hlavou, nič ho nebolí.
- Hneváš sa? - pýtam sa ďalej. Nie, nehnevá sa. Možno sa mu uľaví, keď pokrikuje.
Radím sa s jeho manželkou: možno mu prekáža, že sa my spolu bavíme a on sa nemôže zapojiť do konverzácie. Aj mňa mrzí, že sa s ním nemôžem normálne porozprávať. Dozvedám sa, že to je problém aj detí a (dospelých) vnúčat, s výnimkou jednej vnučky, ktorá dokáže s ním veľmi dobre komunikovať.
Tu som spozornel: ak to dokáže jeho vnučka, mal by som to dokázať aj ja.
Pri najbližšej návšteve urobil som z podania ruky slávnostný obrad. Sadol som si k nemu čo najbližšie tak, aby vnímal moju blízkosť a videl ma. Pri rozhovore s jeho manželkou som sa častejšie obracal k nemu, dával som mu jednoduché otázky, na ktoré môže prikývnuť alebo potriasť hlavou a tak vyjadriť nesúhlas.
Účinok ma prekvapil. Prvý raz po dlhej dobe sa usmieval, nie raz, ale zakaždým, keď som sa k nemu obrátil. Som nadšený touto zmenou - musím ho častejšie ako dosiaľ navštevovať.
Možno to nepriamo pomáha aj Imrovej žene. Nemá to ľahké, všeličoho sa musela vzdať, z dvíhania a skláňania sa nad posteľ má problémy s chrbticou. Je to svojou vzdelanosťou a rozhľadom mimoriadna žena. Žasnem, koľko vzácnych osobností pozná, je živou encyklopédiou slovenských kultúrnych dejín. Paradoxne, z týchto návštev odchádzam s pocitom človeka, ktorý zažil niečo pekné a bol štedro obdarovaný.
Raz sme s ňou hovorili o žene, ktorá vyorala hlbokú brázdu v našom po-novembrovom živote. Aj ona ju pozná, hovorí, že si ju veľmi váži, potom si povzdychne:
- Trápi ma, že ja som svoj talent zakopala.
Nie, drahá Zorka, nevšedným spôsobom si rozvinula vzácny talent:
lásku, ktorá sa o milovaného človeka dokáže verne starať.
