Pozerám, mlčím, pohľadom ho nabádam, aby dajak konkrétnejšie skúsilo. No a v tom sa situácie chopilo to moje srdce. Šepká: "Toľko ľudí lesom prejde. Na prechádzke. Za športom. So psom. So smútkom. Sami, či "nesami" . Ale vieš koľkí les naozaj vnímajú? Koľkí sa s lesom naozaj rozprávajú? Počúvajú ho?" V tom do toho vstúpilo srdce lesa: "Veru, pravdu má to tvoje srdce. Ale nemysli si, nie pre to som za tebou prišlo, aby som sa sťažovalo. Moje stromy stoja pevne. Nestrádajú. Iba sa im občas žiada potešiť pocestného. Len keby si ich na chvíľu všimol..."
Tak som to lesné srdce posadila k môjmu a nechala ich, nech sa vyrozprávajú. Ej, ale im to dobre padlo. Veď sa mi potom aj fajnovo spalo. A na druhý deň, hneď, čo som otvorila oči, som vedela, čo s deťmi podnikneme. Už mi bolo jasné, akú "páku" že to môžem použiť. Tak sme si v škôlke vystrihli z filcu srdiečka, niektoré ozdobili listami- pozdravmi z lesa, predierkovali, navliekli niť a hor sa do lesa. Tam sme si spoločne pri našej ceste vyhliadli strom a šup, vyložili mu srdce na dlaň, teda vlastne na kmeň. Aby všetci, čo pôjdu okolo, hneď uvideli, aké krásne srdce ten strom má. Uvidia zvonku, pocítia zvnútra. A tak sme osrdiečkovali niekoľko stromov na našej lesnej púti.
A teraz, tí, čo vojdú do lesa a zbadajú srdce na strome, vypočujú si, čím ich chce to jeho ozajstné potešiť.
