Mŕtvy vták na našombalkóne. Na našom balkón. Veď nestojí ani rok. A je to taký počestný balkón,dopoludnia naň svieti slnko a mi ho poctíme svojou prítomnosťou a slníme si naňom nosy, popoludní tu nachádzame chládok a bosými nohami hompáľame vo vzduchu,na malom prenosnom stolíku hráme karty, čítame knihy, pokúšam sestru...A teraztoto.
Mŕtvy vták. Poriadnykus. Dobre živený. Hnedý. S vytrhaným pásom peria okolo krku a párpáperkami roztrúsenými po balkóne. A to jedno poloprivreté, polovidiace-polonevidiace oko...No nielenže bol na našom balkóne, on bol úplne na krajibalkóna nášho rodinného domu. To a ten krk bez peria s vystupujúcimičervenými stopami indikoval príčinu nešťastného nálezu na tej našej sivejprekliatej balkónovej dlažbe. Zrejme toho chudáka- neboráka niečo dravé chytiloza krk na susedovej hruške a on z posledných síl doletel na tonechutné miesto. A skonal. Smrť na balkóne. Na takom mieste. Ničpríjemné...Ale koniec koncov, ktoré miesto je v čase smrti príjemnejšie?
Teraz je preč,odprataný. Odprataný z cesty. Ako v tých filmoch, kde zlosyn hovoríniektorému z gaunerov: „PočujJoe, zbav sa ho! Odprac ho z cesty!“ A ten Joe sa ho buď zbaví, aleboho niekto predbehne a sám doplatí na to, že to neurobil skôr.
Nie som na sebahrdá. Keď sme ho spoločnými silami odpratávali, nevidela som už ani očko, aniniečo, čo bolo možno ešte pred polnocou plné života, ani drozda, ktorý kým somja viac –menej pokojne spala dodýchaval na balkóne. Lebo to vraj bol drozd.Videla som len čisté fuj a to treba odpratať. A tak je teda niekdemedzi smeťami. Medzi prázdnymi obalmi od mlieka, konzervami,nechutnosťami...Tie časy, keď sme ešte so sestrou pochovávali aj vtáky, aj akváriovérybičky pod stromami na záhrade sú načisto preč. Rybky teraz končiav kanalizácií a vtáky medzi smeťami.
Akurát ich počuť škriekať. Bohvie či už vedia, čo sastalo. Že možno niekde v okolí pôsobí kuna, alebo sa nejakej zdomácnenejmačičke zažiadalo obohatiť stravu. A prišli o partnera, kamaráta,dobrého vyťahovača dážďoviek...Sú dosť hlučné, tie vtáky...Keď sa trochuzamyslím, nakloním hlavu a privriem svoje oko, som ako ten vták. Na mňasíce zatiaľ nikto neskúšal až taký smrtiaci útok, ale tých poloútokov mámakurát dosť. Raz na srdce, raz na zdravý rozum, trpezlivosť, nervy, ...Kebyniekto skúsil taký ten vážny smrtiaci útok, tak ma asi normálne zabije.Špinavec jeden!
Ešte stále jezamračené, poriadne popršalo a zafúkal aj nejaký ten vietor, ale na našombalkóne sa ešte stále držia dve, či tri pierka. A drží ich zaschnutá krv.Tak to vidím, chládok- nechládok, nabudúce idem hrať karty radšej na lavičku.
