A potom som sa zrodila ja. Teraz som tu, stále mám nadváhu, ale na diéty by ma už asi nikto nenahovoril. Môj žalúdok to proste nezvláda. Vždy kričal na ratu a ja som iba nesmierne trpela celé tie dni. Dokonca som sa ani neodvážila chodiť s priateľmi na kofolu, lebo som si bola istá, že tie vône ma privedú k šialenstvu.
Človek asi musí prejsť istými životnými situáciami, aby si uvedomil, čo je naozaj dôležité a ako to dosiahnuť. Takže už nechudnem. Stále ma síce štve, že som sama, ale už ma ani nenapadne týrať sa kvôli nejakému chlapovi. Prišla som na to, že ak niečo chcem, musím sa preto rozhodnúť kvôli sebe a nie preto, aby som sa zmestila do tých 15 rokov starých nohavíc. Aj tak sú už obdraté. A ak ma má mať niekto rád, musí mať rád mňa a nie 30 schudnutých kilogramov.
Asi pred polrokom som začala cvičiť. Kúpila som si Orbitrek a každý deň som si ubehla pár kilometrov. Po týždni som to vždy zvyšovala. No a každý boží deň ma trýznila svalovica. Nohy som mala roztrasené ako po celonočnom sexe, boleli ma ruky, brucho, chrbát. Proste všetko. A čuduj sa svete, mne sa to páčilo. Smiala som sa sama na sebe aká som neschopná a že mi robí problém vybehnúť pár poschodí, ale každý večer som sa postavila na tie pedále a "utekala" ako som to nazývala. Po matkinej smrti som mala mesačnú odmlku. Keď ešte bola doma, vždy keď som prišla z práce, som si k nej sadla, porozprávali sme sa a ja som potom vyhlásila "Idem utekať!!!". Keď ju previezli do nemocnice, každý večer som trávila u nej. A potom, keď som sa každý večer vracala domov, tak som to nedokázala. Vždy som si spomenula na ňu a išla som radšej na balkón, alebo si sadla pred telku alebo počítač.
Zistila som ale, že mi niečo chýba. A tak sme vytiahli cvičiaci nástroj číslo dva a ja som začala s pohodlnejšou formou ľahsedov. Po prvom večeri som schytala takú svalovicu do brucha, že som sa nemohla zohnúť. Ale ďalší večer som si povedala tak toto nie. A bojovala som so svojou svalovicou každý deň. Občas aj dvakrát. Asi pred týždňom ma odrazu prešla. Nech som robila, čo som robila, žiadna svalovica. A mne normálne chýbala. Tak som si zvykla, že mi to pripadalo ako chodiť bez podprsenky.
A tak som sa naštvala a v jeden pekný večer zvíťazila. Zrýchlila som tempo a postavila som sa dokonca aj na Orbitrek. Síce iba kilometer, ale tak rýchlo, ako som vládala. Keď som sa potom zvalila na posteľ, vedela som, že sa vráti. Moja krásna svalovica. Celé telo sa mi triaslo, ledva som sa hýbala. Dychčala som ako po Bratislavskom maratóne. Ale zvíťazila som. Ráno som otvorila oči a skusmo pohla rukami a nohami. Keď som sa potom postavila a spravila zopár krokov, oblial ma blažený pocit. Úsmev na tvári a dobrá nálada celý deň. Toto je ten môj správny spôsob, ako sa motivovať k pravidelnému pohybu. Asi som si vypestovala závislosť na svalovici.
A nenahnevá ma ani bratove podpichovanie typu: Ty si pribrala. Hovorím mu, nehrozí, veď cvičím každý deň a nežeriem toľko. Ale hej, ty si pribrala. Ti preskočilo? Neexistuje... Dokonca som sa aj na váhu postavila. Zistila som, že som kilo schudla. Ale on nie, bude si húsť ďalej. Nie, ty si pribrala. A tak som vzala centimeter a odmerala si pás. A moja odpoveď? Ty hňupe, veď ja mám o tri centimetre menej...
