Písal nádherne. Takmer bez gramatických chýb, čo sa u mužov nevidí. A slová, ktoré písal ma hriali na duši. Najprv len normálne "omáčky", potom aj hlbšie rozhovory. Dala som mu svoje telefónne číslo. A tak sme si začali volávať. Denne. Tridsať minút bolo minimum, pri ktorom som sa o ukončení hovoru tak trochu rozčuľovala, že dnes len tak málo. Mal veľmi príjemný hlas.
Neskôr sme si vymenili fotografie. Prvé, čo som sa ho spýtala bolo, či je motorkár. Vyzeral tak. Vysoký, mohutné telo, dlhé vlasy. Perfektné. Ja som sa mu tiež páčila, čo bol pre mňa nový, intenzívny pocit, keď o tom rozprával.
Namotávali sme sa tak dlho, až sme sa namotali. Býva dosť ďaleko od Bratislavy, ale raz navrhol, že by prišiel za mnou. Až sa mu raz podarilo vybaviť si školenie a tak bolo rozhodnuté. Tešila som sa ako malé dieťa na Vianoce. Ten deň som si zobrala voľno v práci. Ráno som sa presunula do mesta ku kamarátke, kde som sa celý deň "skrášľovala". Nemohla som sa dočkať, kedy zavolá, že už môže. Z toho poobedia si pamätám takmer všetko. Prvý pohľad, keď som sa obrátila, jeho mierne sklamanie, keď ma nestihol vyplašiť. Prekvapený výraz v tvári, keď som sa ho cestou chytila pod pazuchou. Postupne opadávajúca počiatočná nervozita. Z pizzerie, kde sme mali len kávu, sme sa presunuli do mesta, kde sme zapadli v Smíchovskej perle. Tam sme sa najedli a o pár hodín neskôr sa šli prejsť k Dunaju. Už neskoro večer ma potom následne zohrieval v jednom pube na Obchodnej. Nakoniec sme sa neskoro v noci rozlúčili na Hlavnej stanici a ja som ochotne vysolila vtedy ešte 300,- Sk za taxík, ktorým som sa viezla možno tri minúty späť ku kamarátke.
Bol dokonalý. Pozorný, galantný, z jeho záujmu o mňa som bola v siedmom nebi. A nádherne voňal. Aj keď bol vraj spotený. Tú noc som si povedala, že už viem, čo je to dokonalé Rande. S veľkým R. A venovala som mu svoje srdce.
Lenže tu všetka sranda skončila. Už pár dní po stretnutí som z jeho komunikácie vycítila, že sa deje niečo nekalé. Dobiedzala som do neho, nech prezradí, čo sa deje. Najprv sa vyhováral, že to nemá zmysel, lebo je pre mňa príliš starý (má o 14 rokov viac), potom začal vravieť, že priveľa pije, keď som ho za vek vysmiala. No a zaklincoval to tým, že je ženatý. Najprv som tomu nechcela uveriť, to jednoducho nemôže byť možné. Skúmala som samu seba, či by som dokázala "hrať druhé husle", ale ukončil to celé sám, keď napísal, že jeho manželke vraj zistili sklerózu multiplex. Už mu neverím ani pol slova.
Rozmýšľam, či je to bežné, že žena daruje mužovi srdce a on ho následne požuje, vypľuje, poseká, usmaží, pomelie a vráti naspäť. Najprv som si myslela, že ho nenávidím. Ale nie je to pravda. Nič k nemu necítim. Vôbec nič. Maximálne tak opovrhnutie. Nemyslím si totiž, že je vôbec hodný mojich citov. Akýchkoľvek, aj tých zlých. Kto vie, koľko dievčat už takto obalamutil. Koľké z nich boli naivné tak ako ja.
Zo začiatku som ho nazývala šermiar (venuje sa totiž historickému šermu), ale teraz, keď o ňom rozprávam, tak už jedine ako o Trautenberkovi. Kto pozná "Krkonošské pohádky", môže si utvoriť predstavu, kto nie, môže použiť google.
A tak som sa vrátila k svojím starým dobrým snom. Pozorujem Fešiho z Lozorna, snívam si svoje Neuskutočniteľné a cítim sa dobre. Nič mi nechýba. Len ten Feši v poslednej dobe nejak výrazne pochudol. Takmer až chorobne. Len dúfam, že je v poriadku...
