V tom naša sprievodkyňa hovorí: „Nasadajte, ešte ideme do Pefkari, pre ďalších.“ Od nás vyrážali dva. Ja s priateľom sme sedeli vpredu a pán so synom vzadu. Nemuseli sme ich ani prehovárať, aby to bolo opačne. Vybavili sme papiere ohľadom šoférovania a už nás nebolo. S chuťou sme vyrazili za dobrodružstvom. Eva sa ponáhľala, tak sme upaľovali za ňou. Zastávka bola v Pefkari. Na chvíľu sme mali prestávku, len čo sme však sedeli v autách v plnej zostave v počte siedmych jeepov už sme vyrážali ďalej.
Cesta bola zo začiatku pokojná. Išli sme po asfaltke, to sa onedlho zmenilo, keď sme odbočili na Skalu Marion. Na tomto krásnom mieste sme vychutnávali výhľad na kopce vôkol nás. Prechádzali sme hlavným kamenným námestím až sme sa dostali k bráne kostolíka. Na nej je vyobrazený obraz archanjela Michaela, ktorý mu je zasvätený. Pochádza zo 16. storočia presne z roku 1582. Freska je pôvodná. Striedajú sa tu traja kňazi, ale iba jeden je hlavný. V ňom na jednej strane sedia muži a na druhej ženy a deti. Kázne nemajú každý týždeň. Nachádza sa tu jeden vzácny luster, ktorý pripomína kolotoč. Darovali im ho mnísi z kláštora Atos.
Po ňom sme si spravili výlet k sladkovodnému jazierku a dvom ľadovým vodopádom. Po ceste sme mali ochutnávku píniového medu, ktorý bol z včelieho medu s voskom z okolitých píniových borovíc. Odtiaľ posilnení sladkou pochúťkou sme svoje vozidlá hnali po vyšších a strmších kopcov.
Mesto duchov
Dorazili sme do miesta zvaného Kastro, nazývaného aj mestom duchov. Je to hradisko zo 14. storočia. Ľudia tu majú majetok, ale nikto tu nežije okrem kostu. Ten má na starosti kostnicu. V hrobke zostávajú kosti tri roky. Keďže nie je dostatok miesta na pochovávanie sú vybraté a presťahované do kostnice. Neďaleko je postavený kostol svätého Atanáša zo 16. storočia s kaplnkou zo 14. storočia. Hore sedeli ženy a deti, dole muži.
Čašník alebo model?
Následne sme sa presunuli aj s vozidlami do kostovej taverny. Tu sme sa posilnili a pobavili sa. Kosta mal menu písané v anglickom, nemeckom a gréckom jazyku. Okrem toho mal dve mačky, nespočetne veľa dotieravých včiel a barana. Deti ale aj dospelý si tu užili veľa zaujímavostí, či už pri hladkaní mačiek, alebo pri smutných očkách barana, ktorý si pýtal papať. Pozeral na návštevníkov, aby sa nad ním zľutovali. To sa aj stalo, každý mu kúsok zo svojho dal. Kto by mu odolal? Krásavec ako sa patrí. Obehol všetky stoly ako ten najlepší čašník. Za odmenu nám pózoval ako najlepší model, dal toho úplne všetko. Predvádzal sa ako malý chlapec. Kosta ho síce od nás odháňal, aby toľko nežobronil, ale on sa nedal odbiť. Takému obdivu sa netešili včely. Pre svoju zvedavosť skoncovali so svojím životom vo fľaškách chlapcov, ktorí ich už mali plné zuby. Niektorý na sladkú ambróziu nalákal až desať včiel. Po dobrom jedle som sa trošku poobzerala po okolí. Vtom som zbadala niečo zaujímavé. Pripomenulo mi to moje detstvo na sústredení na Detve. Hojdacia sieť, to je ono. V nej sa tak vyvaliť, to by nebolo zlé, prebleslo mi hlavou. Svoj plán som okamžite zrealizovala. Šup a už som bola v nej. Jemne som sa hojdala. A vychutnávala si blažený pocit spolu so spomienkami. Vytiahla som si zošit, aby som si spravila niekoľko poznámok z dnešného dňa. Okrem toho som si užívala príjemné ticho a vôňu okolia. O niekoľko minút prišiel za mnou Vladimír. Prehodili sme zopár slov. Potom som sa musela vzdať svojej siete, keďže sme mali čoskoro vyrážať.
Pri taverne som si všimla jeden obraz, kde boli znázornené krásne vodopády v okolí prírody. Dozvedela som sa, že práve tam teraz ideme. Potešila som sa. Vyzeralo to zázračne. Po príchode tam som sa tak necítila. Z vodopádov nebolo skoro nič, tiekol tam jemný prúd vody. Asi preto, že bolo dlho teplo a málo vody. Okolie bolo ale krásne a plné zaujímavých zákutí.
Už vás omrzel život?
Niečo po polovici cesty sme sa v aute vymenili. Mala som šoférovať ja. Zahájila som protest so slovami: Už vás život omrzel?“
Málokedy jazdím a nerada by som, aby sme skončili v priekope. Svoje miesto som ponúkla pánovi so synom. Vedela som, čo robím. Už som sa tešila, keď budem sedieť vzadu. Neviete si predstaviť, ako sa to dá skvelo využiť. Otvorená strecha prišla priamo vhod. Vyzula som si topánky a už som stála na sedačke. Famózne som von vystrčila hlavu. Bolo to skvelé. Fotografovať som sa neodvážila. Chcela som ho mať celý. Ani Vladimír sa nenechal dlho prehovárať a už bol hore. Skvelý pocit mať vietor vo vlasoch a držať sa len strechy auta.
Rozlúčka s tátošmi
Pláž pri Metalike bola zaujímavá tak ako stonehange. Niektorým toto ezoterické miesto niečo dá, iní ho berú ako zbytočnosť alebo zaujímavosť, a hľadajú za ním pointu. Posledným a zároveň rozlúčkovým miestom bola pláž San António, kde sme sa osviežili drinkami a morskou vodou. Potom sme sa s našimi tátošmi museli už rozlúčiť.
