Predstavte si klasický nudný večer, kedy neviete čo od dobroty (a možno od zúfalstva) robiť, tak zavoláte známym a vyberiete sa s nimi von. Aby bola situácia čo najviac podobná tej v reklame, cieľovým miestom bude kino. Vojdete dnu a vyberiete sa smerom k najlepším sedadlám, t.j. stredný rad, sedadlá v strede, tie však budú obsadené (klasika) a tak si chytíte miesto úplne vpredu, prvá rada, sedadlá v strede. Už tu to začína byť nelogické, keďže každý, kto aspoň jeden krát sedel tvárou v tvár kino plátnu, vie, ako strašne to ťahá oči a že dobrovoľne sa tam posadiť si vyžaduje veľkú dávku chuti potrénovať zrak alebo prechovávať samodeštrukčné sklony.
Začne film, spokojne si ho vychutnávate, až kým jedna z vašich kamarátok nechytí silné nutkanie oznámiť, že ten herec, ktorý práve uteká k horiacemu domu, aby z neho zachránil štvornohého krívajúceho bernardína, má krásne žiarivú košeľu a určite je čisto nová a kúpil si ju deň pred tým, špeciálne pre túto dojímavú scénu. Než správne vydedukujete, či máte kamarátku pochváliť za všímavosť alebo si poklepkať na čelo za to nezmyselné konštatovanie, z druhej strany sa na vás otočí cudzia žena, ktorá s presvedčivým tónom povie: ,,Nie, nie je nová.“ ...,,Ale je! Je určite nová! Veď pozrite, ako žiari!“ oponuje vaša kamarátka, zatiaľ čo muž v krásnej žiarivej košeli uteká z domu von a v ruke nesie načmudeného bernardína. Na to sa neznáma žena šarmantne usmeje, pohodí vlasmi a načiahne sa po kabelku. Už sa chystáte zasiahnuť do rozhovoru a zastaviť tú neznámu pani šmátrajúcu v kabelke, nech tam tú zbraň nechá ležať, ani nech netelefonuje manželovi či ochranke, predsa čo tam po nejakej hlúpej košeli, bernardín je zachránení a my sa môžeme tešiť. Na to však neznáma dáma z kabelky vytiahne prací prášok Perwoll, podá vám ho do rúk so slovami, ako udrží čiernu čiernou a tmavú tmavou a ako sa čierna nezmieša s tmavou a ostane čiernou a tmavá sa nezmieša s čiernou a ostane tmavou. Chvíľu z toho ostanete zmätene farboslepí, až kým vám farbu do očí nevrazí vaša kamarátka, ktorá z kabelky vytiahne takisto Perwoll, avšak v inej bandaske a so slovami, že tento udrží farebné farebným a nedovolí farebnému stať sa nefarebným, keby si farebné zmyslí, že bude nefarebným. Postava účinkujúca v reklame sa zasmiala a za kanistre pracieho prášku poďakovala, neviem si však presne predstaviť, aké by som sa zachovala ja, keby sa mi podobný prípad stane. Napadajú ma dve možnosti na vysvetlenie:
1.Tvorcovia reklám majú zlé obdobie s kreativitou na bode mrazu, tak spíšu a natočia všetko prvoplánové, čo sa im zrodí v mozgu, keď im doňho raz za čas naprúdi krv.
2.Žene je tradične pripísaná úloha domácej gazdinej, ktorá operie, ožehlí, navarí, umyje, povysáva, vyleští (poháre!), postará sa o deti a aby jej imidž správnej gazdinky bol ešte viac utužený, okrem kozmetickej taštičky so sebou do spoločnosti nosí aj všetko, čo využíva v domácnosti. Ak je tomu tak, môžeme v blízkej budúcnosti očakávať reklamu, ktorá bude zobrazovať spoločensky nahodenú ženu sediacu v reštaurácií, ako elegantne oblečenému Rómeovi pri nej vysvetľuje, že tie poháre, z ktorých práve pijú, sú umyté nejakým špeciálnym prípravkom. Muž jej, samozrejme, veriť nebude a tak dáma vytiahne z kabelky leštidlo na riad a tým opäť obháji svoju úlohu ženy v domácnosti.
