Saxofónový nadšenec, amatérsky fotograf, genetická slepá ulička. Zoznam autorových rubrík: Vzťahológia, Súkromné, Nezaradené
...sedela som na gauči a sledovala televíziu, alebo, ako ju ja rada volám, tel-and-lie-vision. Opäť klamali, lebo v nej nejakí doktori tvrdili, že mastné je strašne nezdravé, tak to radšej nejedzte, že radšej zeleninu, radšej čerstvú a radšej bio, tak som to radšej prepla.
Tento článok je zmiešaninou poviedky a jednoduchej výpovede jednoduchej ženy. Upozorňujem vás na to dopredu, aby ste si mohli predčasne rozmyslieť, ako veľmi sa naň chcete uraziť. Poprípade koľko titulov s hanlivými pomenovaniami mu vo svojich mysliach prisúdite, lebo ste pri ňom veľmi trpeli. Ale ako vieme, utrpenie človeka učí.
...nie je tomu tak. Každý z nás zažil pocit samoty, takže ho netreba opisovať. Skutočnosť môže byť ale úplne iná a keď sa k nám náš vlastný anjel strážny chová ako k cudzím, nezabúdajme, že vždy sú tu ľudia, ktorým na nás záleží. Znie to ako otrepané klišé z Pretty Woman, ale oni tu skutočne sú. Nemyslím tým len rodinu a priateľov, ale úplne iných ľudí okolo seba, ktorí sa o nás starajú, zaujímajú a my si to ani neuvedomujeme.
Nedávno sa u mňa objavil článok o zlom nápade tvorcov reklám, ktorý spracovali do ešte horšieho a vďaka kreativite, ktorú rozvíjali pravdepodobne pri dojení kráv a tak aj dosiahla svoju patričnú úroveň, z celého projektu vznikol niekoľko sekundový spot bez pointy a humoru. A teraz sme sa opäť ocitli zoči-voči. Opäť si upútala moju pozornosť a prinútila ma neveriacky krútiť hlavou. Opäť si ma inšpirovala, drahá televízia...
Čas od času, keď sa ocitnem sama zoči-voči televízie, ma napadne otázka, kto z nás dvoch v tejto miestnosti nie je normálny. Presnejšie povedané, či som pozadu ja, alebo niečo nie je v poriadku s postavami účinkujúcimi v reklamách. Podelím sa s vami o pár mojich postrehov, ktorými ma moja tel-and-lie-vision v poslednej dobe zaskočila.
Predvčerom sa v uliciach Bojníc a Prievidze uskutočnil nápaditý pochod veľmi nápaditých ľudí, ktorý nenechal ani jedného okoloidúceho neotočiť hlavou. Stretla sa skupinka nadšencov pre všetko absurdné a spoločne zorganizovali druhý ročník akcie s názvom Zombie Walk. Ak ste si z názvu dokázali vyvodiť, že sa jednalo o pochod zombíkov a iných polomŕtvych (ne)ľudí, gratulujem, ste zdatní lingvisti.
Pred pár dňami sa Slovenskom obtočila správa, že povodne zasiahli už aj Hornú Nitru. Nečakane. Od Handlovej cez Prievidzu, až do okolitých dedín. Doteraz som o veľkých vodách počula iba doma z plných pier moderátoriek sediac v pohodlnom kresle. Následky a škody, ktoré zanechali na východe, boli pofotené v novinách a vysielané vo večerných správach. Chudáci ľudia, zničilo im to domy, pobralo autá, niekoľko ľudí zahynulo, avšak aj napriek súcitu som si to nedokázala predstaviť. Pokiaľ sme to nezažili tiež.
Začalo to na mieste, kde sa neplánovane stretávajú ženy z blízkeho okolia a rozoberajú svoje súkromie bez ohľadu na to, či sa niekedy pred tým stretli. Jedná sa o kozmetický salón. Zájdem tam síce len čas od času na pár minút, ale za tú krátku dobu sa dozviem o svadbách, rozvodoch, narodeniach, o nevere jedného z priateľov jednej ženy a o problémoch v manželstve druhej ženy, o kurióznych príčinách niečieho rozchodu, o ich psoch, deťoch, finančných problémoch alebo celkovom chode domácnosti. Kreslá v kozmetických, nechtových alebo kaderníckych salónoch sa stávajú útočiskom na širokospektrálne pretriasanie svojho súkromia. Poprípade súkromia niekoho nezúčastneného.
Možno ste už počuli o knihe Cicuškine zápisky. Jedná sa o megapopulárnu knihu tohto leta (nie nepoužívam prvoplánový slang, takto doslovne znela recenzia), ktorú napísala spisovateľka (bolí ma srdce keď ju ta nazvem, ale dnes si v podstate spisovateľ môže hovoriť každý) s originálnym (zase ma bolí srdce) pseudonymom Olivia Olivieri. Vydaniu tejto knihy predchádzal internetový blog autorky, ktorá písala Cicuškine zápisky ako krátke články a ľudia si vraj od prvého uverejnenia pýtali viac a viac.
Bol to jeden z tých pekelne horkých dní, kedy ľuďom pri chôdzi po meste hrozí, že sa prilepia k betónu. Ešte horšia situácia však bola v autobuse plnom ľudí, kde namiesto klímy bol cítiť pach spotených tiel a cestujúci sediaci pri sebe sa o seba lepili. Na sedadlách zanechávali mokré škvrny a v tú chvíľu si asi každý želal, nech už je autobus na ich konečnej zastávke.
Túto otázku som si nedávno všimla na jednom fóre. Diskusia k nej bola pestrá a názory ľudí sa dosť rozchádzali. Na jednej strane boli tí, ktorí to považovali za úplne normálnu vec a na druhej strane boli zarytí odporcovia, ktorí si spoločné platenie nedokázali ani predstaviť. Nebolo by ale predsa len lepšie podieľať sa na tejto veci spoločne, keď sa týka oboch? Alebo je užívanie antikoncepcie vec, ktorá sa týka čisto iba ženy?
Pred týždňom som bola v Nitre a cieľom cesty boli staré známe Mlyny. Slnko roztápalo betón, na cestách zápchy, vonku bolo teplo a v obchodoch zľavy. Mali sme približnú predstavu, čo kto chce nájsť, ale určite to poznáte, že pri takom kvante obchodov pozeráte ešte kopu iných vecí a domov odchádzate s taškami plnými všeličoho, len nie toho, čo ste vlastne chceli kúpiť. Možno nakupovanie šiat je dôvodom rozpínania vesmíru. Keď sa mi v obchode predavači snažia poradiť alebo mi pomáhajú vyberať, rozmýšľam, či to robia iba kvôli tržbe, alebo ich to pomáhanie aj baví. Do pamäte sa mi ale zapísala slečna, ktorú som stretla počas metrosexuálčenia v butiku na 3. poschodí. Neviem presne povedať, či príčinou jej správania bola veľká potreba niečo predať, nadšenie pre prácu alebo možno prepracovanie, ale celkom dobre ma pobavila
Už dávnejšie som na jednom českom fóre čítala článok, kde bola žena vo vzťahu s mužom prirovnaná k mobilnému telefónu. Čítanie to bolo zaujímavé a dosť som sa na tom pobavila, ale najviac ma zaujalo to, že so všetkým, čo autor napísal, som súhlasila. Napadlo ma, že sa o ten krátky fejtón neznámej redaktorky podelím:
Denno-denne sa na nás z každej svetovej strany našej izby lepia informácie o tom, čo je a čo nie je in, za čo by sme sa vo svojom šatníku mali hanbiť, čo vyhodiť a akým kusom oblečenia to nahradiť. Z televízie sa na nás usmieva šarmantná moderátorka s plnými perami plných prázdnych replík a ako naša veľmi dobrá kamarátka, ktorú poznáme iba z tej farebnej krabice, sa nám snaží poradiť, ktoré topánky si obuť a ktorú kabelku k nim rozhodne nebrať a aký kožuch nám najlepšie pomôže zaradiť sa do spoločnosti. V časopisoch odovzdane ležiacich pri posteli zase mladá módna poradkyňa, ktorá odprisahala svojmu Guru módy, že nám bude pomáhať v obliekaní, nám dopodrobna opisuje nové farby, strihy, materiály, doplnky, ktoré rozhodne potrebujeme k životu, pretože bez nich by sme určite nedokázali ani usmažiť chleba.
Nedávno som si vyrazila so starým priateľom von a reč padla na nové e-booky, ktoré sa na nás valia z Ameriky ako anorektičky z módneho póla. Pre tých čo o nich ešte nepočuli (o e-bookoch, nie o anorektičkách), jedná sa o zariadenie veľké asi ako klasická kniha na čítanie (alebo podloženie kývajúceho sa stolíka), do ktorej si zakúpite knihu, ktorú chcete čítať a ona sa vám potom v elektronickej podobe zobrazí ako napísaný text, v ktorom môžete listovať. Ževraj to je veľkým hitom, ževraj to je veľmi obľúbené, ževraj to je praktické, ževraj ľudia začali viac čítať a ževraj to čoskoro dorazí aj k nám.
