Neďaleko nás tečie rieka. Doteraz som bola presvedčená o tom, že jej hladina je príliš malá a bývame dostatočne ďaleko na to, aby sa rozliala a zatopila aj naše pivnice. Tak to bolo aj v ten deň. Krátko po zobudení sme sa dozvedeli, že časť Prievidze je zaliata vodou, cesty sú neprejazdné a chodníkmi namiesto ľudí prechádza prúd rieky. V tej chvíli vás prirodzene napadne skontrolovať situáciu okolo vášho domu. Pohľad z jedného okna – sucho. Pohľad z druhého okna – taktiež sucho. Cesta bola poznačené iba pár malými kalužami vody, ktoré po sebe zanechala búrka. V ich odraze bolo vidieť naľahko oblečených ľudí prechádzajúcich sa po chodníkoch. Všetko ako má byť. Nie som si istá, či prešlo 5 alebo 10 minút a z toho istého okna, z ktorého sme spokojne diagnostikovali sucho, bolo vidieť silný prúd hnajúci sa našou ulicou. Bolo ťažké uveriť vlastným očiam - veď to bol iba okamih. Všetci povyliezali z bytov von a na chodníkoch sa postavili do radu ako frontoví vojaci. Sledovali sme, behali sme, nevedeli sme, nezažili sme. Nikdy predtým. Obraz vody pred vchodovými dverami sme poznali iba z médií. Ako prvé sa začalo s preparkovaním áut. Voda stúpala a ľudia na chodníkoch nestáli, keďže tie už odpočívali v bahennom kúpeli pod kalnou vodou. Keď bolo na pár tvárach vidieť strach a niektorí mali diagnózu paniky, rozhlas vyhlásil 3.stupeň povodňovej aktivity a povedal, že nech Prievidžania sledujú TA3 a odtiaľ budú dostávať nové informácie. Na tom by možno nebolo nič zlé, keby nám po tejto správe neodstavia elektriku. Bez prúdu sa predsa len TA3 ťažko zapne. Voda stále stúpala a nasledovala druhé preparkovanie štvorkolesových motorových priateľov. Ostali sme ako na malom ostrovčeku, keďže od ostatných ulíc nás delil silný prúd. Strhával so sebou smetné koše, dopravné značky a hŕbu dreva. Aj napriek tomu sa ale našlo pár odvážlivcov, ktorí si obuli gumáky, vyhrnuli nohavice a so smiechom kráčali proti prúdu. Ešte sme to tu nemali, tak si to chceli asi poriadne vychutnať. Voda stále nemala v pláne klesať a začalo sa s vyhlasovaním evakuácie. Vtedy sa už ťažko žartovalo o tom, že si spravíme preteky na člnkoch. Najhoršie na tom bolo, že hladina stúpala rýchlo, takže keď ste prekročili maličký prúd, aby ste sa dostali na druhú stranu, pri ceste naspäť ste v tom maličkom prúde boli po členky a zabárali sa do bahna. Počas jednej takejto “prechádzky“ som natrafila na ženu, ktorá mala v ruke dva veľké nezabalené bochne chleba a dvojlitrové minerálky a kričala, aby sme si išli všetci rýchlo nakúpiť zásoby, lebo nebude pitná voda. V bytoch sa napúšťali do plna vane v prípade, že by pitnú vodu skutočne odstavili a rozmýšľalo sa aj o tom, že si pomaly začneme baliť najdôležitejšie veci. Telefónne siete boli preťažené a nám sa stále dostávali informácie, ako voda stúpla v iných častiach Prievidze a že môžeme čakať druhú prívalovú vlnu. Dvere do Lidla boli do polovice zaplavené vodou, strhlo mosty, park bol pod hladinou a opäť začalo pršať. Zrazu na našom malom odrezanom ostrovčeku začalo vytápať pivnice. Výhodou paneláku bolo, že sme všetci spoločne vytvorili reťaz a kýblovali sme vodu z pivnice von. Napriek tomu, že nás bolo veľa a kmitali sme pomerne rýchlo, trvalo pár hodín, kým sa dostala preč. Z vchodu do vchodu bolo počuť prosby o odčerpávadlá. Dážď nečakane vystriedalo slnko, čo nás všetkých potešilo. Najradostnejšie ale bolo počuť výkrik „voda klesá!“. Našťastie klesala takou rýchlosťou, akou aj stúpala, tak sme mohli pozorovať odkrývanie chodníkov a nakoniec aj ciest. Tým sa skončil aj nás ostrovček a opäť sme mohli prechádzať, aj keď sme nezašli moc ďaleko, keďže inde problémy boli - a veľké. Vo večerných hodinách pár ľudí postávalo pri korytách a sledovali, či hladina vody nestúpa.
Na ďalší deň boj s vodou vystriedal boj s blatom. Dookola chodili a ešte stále chodia hasičské autá a pomáhajú pri odpratávaní. Pred domami sú haldy odpadu z pivníc, ktoré sa stali rajom pre asociálov. V korytách ležia postrhávané mosty a zábradlia sú pováľané k zemi. Cez niektoré ulice sa kvôli hromade blata stále nedá prechádzať.
V časti, kde bývam, stúpla voda najviac po kolená. Keď si predstavím, ako bezbranne sme sa cítili my, neviem si predstaviť ľudí, ktorí toto niekoľko týždňov prežívali na východe s vodou siahajúcou po strop. Najhoršie je, že keď sa niečo takéto stane, neviete, čo máte robiť. Radia vám nevychádzať z domov a nepozerať z okien (ľudia v oknách mali signalizovať, že potrebujú evakuáciu). Ako ale môžete pokojne sedieť v obývačke a kávičkovať, keď vás v pivnici vytápa voda? Na Hornej Nitre sme nikto nečakali povodne a stalo sa. Na východe sa to deje každý rok. Nejde tu iba o materiálne škody ale aj o životy ľudí. Nerozumiem, tak ako určite aj mnohí iní, prečo sa s tým nič nerobí. Všade je počuť spojenie „protipovodňové opatrenia“ so spojením „nedostatok financií“. Asi jediným riešením tejto situácie by bolo, keby zatopilo celé Slovensko, nech si to prežije každý. A predovšetkým ľudia, ktorí si uťahujú opasky akurát tak na kufroch pri ceste na Haiti a ostatným argumentujú slovami „nedostatok financií“.
