Mal oblečené obnosené menčestrové nohavice a pásikavú košeľu. So svojim nedbanlivým výzorom pôsobil ako knihovník alebo archivár zabudnutý niekde v poslednom kúte (predstavil som si ho, ako cez tlsté sklá okuliarov s uvzatým výrazom tváre hľadá knihu pre niekoho, kto si ju objednal). Spod čiernej štice mu vytŕčal veľký nos, ľavá ruka sa mu hompáľala, ako keby ani nepatrila k jeho telu, pravú ruku ustavične dvíhal k ústam a prstami sa dotýkal polovystrčeného jazyka, pritom mu potrhlo okom a lícom.
Pristúpil k sediacemu predavačovi, zvučným hlasom sa pozdravil a opýtal: - Nemáte takú jednu vecičku od Brahmsa s veľkým bubnom?, prešľapoval pritom na mieste. Predavač sa postavil a pomaly mu odvetil: - Žiaľ, nie.
- To je škoda, zháňam tú vecičku. Ani ju už nedostanete?
- Obávam sa, že už nie.
- Teda nemáte, a neviete, kde by ju mohli mať?
- Skúste o ulicu vyššie pod M... bránou.
- Aha, myslíte tam vyššie. Čiže, vy tú vecičku nemáte, áno, viem kde to je. No dovidenia.
Muž sa zvrtol na opätku a už ho nebolo. Predavač pozdravil už len do prázdnych otvorených dverí. Potom sa obrátil k svojmu známemu.
- To bol chlapík vecička. Keď ku mne prišiel prvýkrát a opýtal sa na takú jednu vecičku od Mozarta s flautou, vyskočil som k nemu a obskakoval som ho. Ale keď prichádzal znova a znova a pýtal sa vždy na inú vecičku, pritom si nikdy nič nekúpil, pochopil som, že bude lepšie, keď ho pošlem do inej predajne.
Predavač a jeho známy sa zasmiali. Pridusene a zhovievavo.
