A to niečo, čo sa nezmieša, z tej zmiešaniny trčí. Ale aj tak na druhý deň, aby si prežil v ich tesnej blízkosti snažíš sa nevidieť tie vyčnievajúce časti.
Tak sa ti postupne zahmlievaju a zasúvaju do tej zmiešaniny, a tak sa tam pomaly ukladajú vrstvy, ako keď si archeológ a lopatkou potom už len škrabkáš v tých nánosoch, ako tam postupne žili a umierali civilizácie, bože, chvíľu mi trvalo kým som si spomenul, ako to nazývame, aj keď neviem presne, či je to ten presný názov, skrátka tieto rôzne farebné vrsty.
Tak, a teraz neviem či je to dobré alebo nie. Je to dobré, alebo nie? Má to z toho trčať alebo nemá? Musíš mať ideu, aby si tie pretŕčance vedel zamestnať, aby si ich vedel rozpohybovať, oživiť, aby boli súkolím, aby šľapali ako staré švajčiarske mechanické hodinky. Ale tú silu odkiaľ nabrať, odkiaľ sa naberá taká sila, ako z nejakej studnice? Tu som čítal na facebooku, ako jeden milý, rozumný, a mne neznámy pán napísal, že semienko rastliny dokáže preraziť betónovú platňu alebo skalu, preto človek, ak sa v živote nevzdá, čo všetko môže dokázať?
Je to inšpirujúce, veľmi nad tým rozmýšľam, čo mám urobiť ďalej, pýtať sa seba alebo sa spolupýtať v prítomnosti pýtaných, alebo navštíviť psychológa, poradcu v oblasti počúvania a zmeny uhla pohľadu? Cítim, že by som mal ešte raz preskúmať tie pretŕčajúce veci z tej zmiešaniny. Som to ja, keď sa ich dotýkam, keď ich pozorujem zo všetkých strán? Taký som, lepší ako ostatní?
