Osamelý

Priblížil sa k tvári. Jeho strnulé oči, dlho zatvorené ústa, horná pera odpočívajúca na spodnej, spadnuté kútiky - spoznával svoju dôvernú grimasu. Videl svoj pohľad. Nemohol mu uniknúť. Mohol by sa postaviť a odísť, ale prečo, kam by išiel? Navyše jeho ruky teraz zvierajú tvár, akoby ju chceli pred čímsi ochrániť. Ale pred kým, keď tu nikto nie je?

Dlhé popoludnie sa schyľuje k večeru. Ako rýchlo sa zotmelo. Zhlboka a nahlas sa nadýchne, ako keby chcel počuť svoj hlas.