Každý deň chodím po jednej úzkej cestičke na autobus do školy, pri našom internáte pestovali veľa stromov. Vždy som sa len ponáhľala a nemala som čas pozerať, aké stromy máme priamo pri izbe. Jedného dňa som sa iba náhodou dívala na boku cestičky, zrazu som zbadala dva vysoké hruškové stromy, celá obrovská vetva so nádhernými zelenými konármi a bielymi kvetinkami sa tak krásne trblietajú ako striebro a diamand pod slniečkom. Haluze jemne tancujú v jarnom vetríku, pred takým úžasným pohľadom som skoro zabudla dýchať.
V tej chvíli nejaké nevypovedateľné dojatie mi okamžite nesmierne silno buchlo do srdca. Presne taký istý pocit som mala pred dvomi rokmi, keď som v posteli počula hlások mojej najmilovanejšej bytosti z rádia, celý deň som stále cítila nebeské šťastie od tohto milého prekvapenia a hrdosti. Jeden veľmi obyčajný deň, ale akoby raňajšie dojatie ho pokovovalo zlatom, dopadol tak nezabudnuteľný. Večer som znovu na tie dva krásne hruškové stromy spomenula, akoby sa mi hneď objavili pred očami, ukázali mi životnú silu a nádherné slnko, priniesli mi veľkú radosť celý deň, aj vyvolávali z mojej pamäti najkrajšie spomienky na hruškové stromy z detstva.
Na mojej univerzite v Pekingu študenti obedujú spolu s profesormi v jedálni, často sme sedeli spolu so známymi profesormi okolo jedného stola, pri obede často sme počuli zaujímavé príbehy od nich. Raz pán dekan našej fakulty nám rozprával svoj zážitok v Hongkongu. Videl dve malé detí, vtedy práve žobrali pri ulici. To väčšie dieťa nosilo druhé mladšie na svojom chrbátiku. Pán dekan nesmierne ľutoval tie dve detičky, tak im dal bankovku s veľkou hodnotou. Potom odišiel preč, už bol od nich okolo 10 metrov vzdialený , zrazu niekto zozadu ho volal, zastavil a obzrel sa, že boli tie dve detičky. Deti videli, že pán dekan zastavil a pozerá na nich, hneď si kľakli na kolienka. Pán dekan nám vravel, že v tom okamihu mu oči slzili, nikdy v živote by nezabudol na taký pohľad, ako jedno malé dieťa s jedným dieťatkom na chrbátiku si kľaklo pred nim. Len chcel im pomáhať, vôbec neočakával nič od nich, ale tie dve detičky mu dokonca ukázali svoju vďaku takým spôsobom, naozaj ho nesmierne dojímali.
V našom živote každú chvíľu máme dôvod byť dojatí. Niekedy ľudia cítia telesnú únavu, niekedy duševnú únavu, niekedy život človeka je ako ťažké cestovanie medzi nebom a zemou. Ale napriek tomu, dojatie sa dá úplne všade nájsť v živote, pokiaľ srdce je schopné ho zacítiť. Pri každom dojatí človek vo vnútri dospieva, tým si viac váži život, tým sa stane šťastnejším na svete.
Pozerám na nočnú oblohu, vidím krásny mesiačik na nebíčku. Vždy v takej chvíli nesmierne myslím na rodinku v Pekingu. Zajtra odchádza moja najmilovanejšia bytosť z Pekingu na dlhú cestu, teraz tak spomínam, ako sme spolu zažívali tie najnádhernejšie chvíle. V mojom srdci je zaplnené najhorúcejšou láskou a vďakou, tak tužím ti šepkať do uška WSSDAZN!!!
