Noviny tak píšu : táto doktorandka mala veľký spor o téme diplomovej práci. Potom sa snažila priniesť problemy svojmu profesorovi. Vytlačila veľa inzercie, na ktorých je telefónne číslo svojho profesora a potom rozdala študentom na univerzite. Takým spôsobom urobila tohto profesora veľmi nešťastným. Nič sa nedalo robiť,než sa tento profesor obrátil na policajta. Po prehľadaní, policajti našli veľa nových inzercii, ktoré ešte nestihla, aby ich rozdala. ... Výsledok tejto príhody je taký, ako som hore napísala na začiatku článku.
No, ked´ ľudia to čitali, niektorí hned´ napisali kritiky, veľmi kritizovali tú študentku, ako napíklad : vôbec si nezaslúžila toľko rokov výchovy. Veľmi som sa prekvapila z tejto správy, lebo dobre poznám tú univerzitu, aj veľakrát som počula o tom významnom profesorovi. Ked´ som bola študentka na gymnáziu, použivali sme učebnice, ktoré tento profesor napísal. Vtedy som ho veľmi obdivovala. Je švarný chlap, aj ked´ už má viac ako 50 rokov. Ale nechcelo sa mi ho súdiť, lebo nebolo mi jasné, či je to pravda. Tá doktorandka sa nepríznala, že to urobila. Ukázala policajtom dôkazy, aby vedeli, že ked´ táto príhoda stala, vôbec nebola v Pekingu. Nik nevie povedať, čo je pravda.
Ale potom jedno dievča napisalo článok a dalo ho na net, hned´ vyvoval horúcu diskusiu. To dievča sa predstavilo v článku, že je študentka v tejto univerzite, napisalo, že vie pravdu. To ľudi tak veľmi zaujalo, že viac 10,000 ľudí čitalo jej článok. Tak sa píše : „tento významný profesor je brutálny, veľakrát sa pýtal svojich krásnych doktorandiek, aby s ním strávili celú noc. Keby to urobila, tak nemala by žiaden problem s diplomovou prácou, keby nie, nedostala by žíadnu pomoc od profesora...“ Možeme si to predstaviť, aká je nasledujúca reakcia...
No, zas mnohí ľudia napisali na nete, oveľa viac kritizovali tohto profesora. Aj veľa nadáviek sa objavilo na nete. Ked´ som tie články čitala, spočiatku na chvíľu som tak veľmi pochybovala, bože, keby to bola pravda...ako je to možné....tak sa mi nechcelo tomu veriť. Ale to dievča je také isté, cez jej slová to by sme mohli cítiť, akoby to bola pravda. Je ľahko povedať, ona má pravdu, tento je zlý, tamto je dobrý. Ale čo je pravda? Čo je fakt? Rozmyšľala som nad tým, zrazu som si spomenula na naše čínske príslovie : nepodložená správa prestane pred múdrymi ľudmi. Na svete ak existuje pravda, tak iste existuje lož, klamstvo.
Až dodnes na nete je ešte veľa kritiky k tomuto prípadu. Naozaj, ešte nie je nám jasné, čo je pravda. Chcela by som sa pýtať, či pravda je nahodou tak d´aleko od nás?...Nerozumiem. Niekedy som si taká istá, že viem, ako zachránim svoje srdce pred tými škaredými vecami. Viem, že niečo musím odmietnuť v živote. Viem, že ako by samal správať dobrý človek. Ked´ sme ešte boli v škôlkach, učiteľky nás už naučili, čo je čestnosť, dôveryhodnosť, úprimnosť, skromnosť, láskavosť, oddanosť...tie celá ľudská povaha. Zlatučké detičky by nikdy nepovedali klamstvo, ale preco srdcia mnohých dospelých sú plné sklamstva? Asi to je VÍVOJOM, však?
Čim viac sa dotknem sveta dospelých ľudí, tým viac sa cítim, že život je veľmi zložitý a niekedy strašne ťažký. Chýba ľud´om vzájomná dôvera, odvaha na príznanie pravdy. Ale z druhej strany, aj ja viem, ako je to pre ľudi ťažko, aby si vždy nosili dobrotu v sebe. V núdzi, v ťažkej situácii, je mnohým ľud´om veľmi ľahko vzdať sa svojich základ. Ved´ v živote to nechodí tak jednoducho. Niekedy dobre vieme, čo je pravda. Ale len málo ľudí má nesmiernu odváhu, aby pevne vydržal pravdu.
Spýtala som sa seba, či som sa tiež kedysi neodvážila povedať pravdu?... No, áno. Ked´ pred desiatimi rokmi, mali sme schôdzu triedy. Môj kamarátko nemál rád písanie domácich úloh, neskončil úlohu načas, učiteľka sa veľmi hnevala, tak sa nás pýtala, aké slabiny ešte má tento môj kamarátko. Štebotali moji kamaráti a kamarátky ako vtáčiky, niekto povedal, že je lenivý, ale som vedela, že to nie je pravda.Tajne som si povedala, že to nie je tak, lebo každý deň chodieva do školy vždy prvý, práve on dával všetko v poriadku. Druhý pokračoval, „je sebecký, lebo mne nikdy nežačia ceruzku!“ Zas som kývala hlavou, „nie, to nie je tak. Má veľmi zlatučké srdiečko. Rád pomáha iným kamarátom, len v ten deň ani on nemal ceruzku!“ Môj chudiatko kamarátko, len tam tichučko sedel s červenými líčkami, slzičky tekli po jeho ružových líčkach...Aj ked´ učiteľka ho objala, ale tak je mi ľúto, tak sa veľmi hanbím, že som nezdvihla a nahlas povedala kamarátkom, že to nie je tak, on je veľmi dobručký a múdručky chlapček, len nerád píše úlohu... v mojich očiach to nie je slabina, to sa da opraviť. Keby som vtedy to všetko povedala, to by bola veľká podpora pre neho!
Stále si spomínam na to. Viac a viac cítim, aká je pravda vzácna.
Teraz stojím na križovatke svojej životnej púte. Dobre viem, že sa stretávam s veľa ťažkými chvílkami v živote. V Čínskych školách, učitelia nám vždy tak rozprávajú : „ Najprv sa staň človekom, a potom vzdelaným človekom. Čo to znamená, nepochopila som to ked´ som bola malinká žiačka. Ale teraz už úplne chápem, čo je pre človeka najdôležitejšie v živote. Základ človeka je úprimné srdce, ktoré rešpektuje pravdu. Asi budem vedieť, ako kračam životom srdcom...
"Ak plánujeme na rok, treba zasiať obilie.
Ak plánujeme na desaťročia, treba zasadiť strom.
Ak plánujeme na celý život, treba vzdelávať človeka. "
