Deduško už má 85 rokov, ked´ bol mladý, od obyčajnéo vojaka vo vojinách sa stal odvážnym vyšším dôstojníkom v armade. Zažíval nespočitateľný krát smrť a život, preto po toľkých skúškach života, vždy nosí najjemnejšie ale najpevnejšie srdiečko. Je milý na všetkých okolo seba. Duduško a babička sa o mňa postarali s najväčšou láskou, ked´ som bola malinká, vtedy som si myslela, že babička deduško rodičia a ja sme piati navždy spolu, nikdy sa nerozlúčime...
Moja duša sa akoby znova vrátila do môjho tela, pri večeri som sedela pri mojej babičke, cítila som, že je jej veľmi smutno. Babička a deduško sa stali manželia už viac ako 69 rokov, chápem, isto srdiečko bolí babičku ešte silnejšie ako nám. Sedela som v deduškovom najobľúbenejšom kresle, a babička ležkala v postielke na mieste, kde ležkal deduško. Tichučko sme sa držali za ruku, všade je tak tichučko, videla som len slzičky v babičkinych očiach...
Veľmi myslím na deduška, tak veľmi, celý čas mám slzičky, bojím sa, bože, môj deduško už má tak výsoký vek...nesmierne mu držím palce. Či deduško teraz tiež vie, ako na neho myslíme? To je tak zvláštne, že teraz my piati sú oddelení, ale naše duše isto sú pevne spolu. Nech nebíčko da veľa síl deduškovi, aby sa rýchlo uzdravil, aby vydržal tieto ťažké chvílky...
Moja najmilovanejšia babi, nebud´ prosím smutná, spolu čakajme na návrať deduška, určite deduško vyhra ako vždy! Pohľadkala som jemné biele vlásky babičky, zaspinkala pokojne, viem, že na duduškovom vankušíku cíti deduškovú vôňu, asi v sníčku sa stretne s deduškom...
Krásnu nôcku, môj najzlatejší deduško, posielam Ti pusinku do nemocnice, ľúbim ťa! Tak sa tešíme na Tvoj návrať!
