Rozprávala som sa s rôznymi slovenskými priateľmi, zistila som, že rozdiel vo výchove doma a vzdelaní v škole medzi Čínou a Slovenskom je veľmi zaujímavý. Spôsoby učenia na východe aj na západe sú tiež odlišné. Slovensko a Čína majú svoju tradičnú históriu aj kultúru, to je prirodzené, že nejaké správanie nie je rovnaké, veď civilizácia už tečie v krvi po našom telíčku, stala sa symbolom, že sme jedineční.
Najslávnejší slovenský pedagóg Komenský raz povedal, že škola je hrou. Neviem, či každý slovenský žiak sa učí v škole naozaj veselo aj efektívne. Ale v Číne škola je súťažom. V mestách čínske deti obyčajne začínajú chodiť do základnej školy od 7 rokov, v dedinách možno trochu neskôr. Základná škola trvá 6 rokov. Potom deti sú povinné chodiť ďalšie tri roky na strednú školu. Počas tých 9 rokoch žiaci doštudujú 3000 až 4000 čínskych znakov z čínštiny. Učia sa tiež základné znalosti z logiky a algebry, vedia pekne kresliť stereoskopické a ploché obrázky, aj vedia analyzovať logické príklady.
V Číne prvý cudzí jazyk je angličtina, ale na niekoľkých stredných školách študenti môžno aj študovať nemecký jazyk, francúzsky jazyk alebo ruský jazyk. Tie uvedené tri predmety, teda čínština, matematika a cudzí jazyk sú najdôležitejšie počas celého študentského života. Okrem toho študenti ešte sa učia fyziku, chémiu, biológiu, majú tiež vyučovanie hudby, telocvičenie, učenie z politiky atď.
Po strednej škole študenti sa čelia prvej voľbe v svojom študentskom živote. Či pôjdu na gymnázium, alebo na technickú školu či do špeciálnej školy. Samozrejme to záleží na výsledku študentov zo zaverečnej škúšky. Gymnázium trvá tri roky, technická i špeciála škola trvá obyčajne dva a pol roka. Na technickú i špeciálnu školu študenti sa naučia urcitú šikovnosť, aby v budúcnosti pracovali v tom oblásti. Na gymnázii študenti pokračujú tie vetecké predmety. Až na druhom ročníku začinajú znovu voliť, či budú študovať literatúru či vedu alebo lekárskú vedu. Podľa študentských volieb sa skladajú nové triedy, odvtedy študenti začínajú určiť svoj cieľ štúdia a zvláštne pripravia na štátnu skúšku na univerzitu. Prečo v Číne škola je súťažom? Lebo škúšky sprevádzajú študentov od základnej školy až na univerzitu. Študenti, rodičov študentov a učitelia si nesmierne vázia výsledok skúšok, lebo výsledok nielen povie o tom, či študent pekne ovláda všetky znalosti, čo naučili učitelia, ale rozhodne, či tento študent dostane viac príležitosti v budúcom študentskom živote. Kvalita v školách je rozlišná, presne to je podobné ako v Nemecku. Existuje taký jasný rozdiel medzi veľkými mestami a malými mestami, medzi dobrými školami a slabšimi školami.
Keď som bola žiačka v základnej škole, aj potom, keď som chodila na gymnázium, po každej veľkej skúške učitelia nalepili na stenu veľký zoznam. Na tom zozname boli napísané mená študentov, v poradí podľa výsledkov škúšky. Deti sa zístia a rozprávajú sa spolu o výsledkoch. Najlepší žiaci sa samozrejme tešili, ostatní ich veľmi obdivovali. Tí chudáci, ktorí dosiahli najhoršie výsledky, sa hanbili, ale nikto sa z nich nesmial. Veľa ľudí o tom povedali, že to nie je fér pre tých slabších študentov, taký zoznam by možno uškodil ich srdce. Ale učitelia si myslia inak : Výsledok skúšky je len dočasný, to neznamená, že tí najlepší vždy ostanú najlepšími, naopak tiež tí slabší. To len záleží na ich srdciach, pokaiľ dieťa má silné a statočné srdiečko, určite by sa nikdy nevzdal, bude sa oveľa usilovať v štúdií. A tí najlepší, ak strátia rozum pred malým úspechom, stanú sa pýšnimi, na budúce by už nedokázali dostať dobrý výsledok. Veď štúdium je dlhý proces, kto by chcel ziskať konečný úspech, musí stále usilovne študovať, tým na tejto ceste sa stane aj silným a rozumným. Ja úplne súhlasím s takým názorom. Predsa život nie je hra, nikto by dokázal dostať úspech tak voľne a jednoducho. Skúška je len spôsob, cez ňu testujú učitelia, či študenti dobre ovladali znalosti. Väčšina čínskych študentov sa z toho procesu naučila veľa, aby sa stali duchovne silní. Myslím, to je najväčší úspech vo výchove v Číne. Znalosť nie je tak dôležitá, to sa da študovať kedykoľvek. Ale pre človeka srdce aj duša je najdôležitejšie. To sa neda tak bez bolesti získať.
O láske výchova v Číne je tiež iná ako inde. Na Slovensku to je prirodzené, ak starký sa pýta svojmu 10-ročnému vnukovi, či má frajerku, a vnuk veľmi vážne odpovie, že má len dve. Detičky berú „frajer“ a „frajerka“ možno len ako svoju obľúbenú bytosť v škole. Ale pre 13 či 14-ročných alebo väčších v Číne, taká otázka by nikdy sa nepýta od rodičov či starých rodičov. Na strednú školu alebo na gymnázií učitelia majú povinnosť a starosť na to, aby mladí študenti nerozptýlili zbytočnú energiu kvôli „skorej láske“. Asi slová „skorá láska“ sa používajú len v Číne.
Čínskí študenti obyčajne majú 16 rokov na štúdium (6 rokov na základnej škole, 3 roky na strednej škole, 3 roky na gymnázií, 4 roky na univerzite ako bakalár). Prých 12 rokov je veľmi kľúčné na to, či študent môže celkom dobre ovládať znalosti, či vyrástol ako jeden dobrý človek. Skôr ako 19 rokov, mladí študenti ešte nemajú schopnosti, aby žili samostatne. To je pochopiteľné, že rodičia a učitelia tak túžia, aby každý študent sa pekne sústredil na svoju hlavnú prácu, pre študentov jasne to je štúdium. Láska je veru krásna, ale mladí študenti by nemali kvôli láske zabudnúť na svoj zmysel štúdia.
Preto najstarší učitelia dali tú uvedenú báseň do učebnice pre študentov na strednej škole. Aby sme rozumeli, čo je skutočná láska, aby sme chápali, že svoja životná láska na nás práve čaká na našej ďalšej ceste života. Ak sme už stretli svoju lásku, pokiaľ je tá práva, vadí to, ak ju uchováme hlboko v mysli keď sme ešte boli malí? Každá generácia študentov jasne povedala učiteľom, že NEVADÍ...Naozaj, práve sme pevne vydrzali takú vieru v srdci, že v našom živote určite stretneme našu životnú lásku, nestrátili sme zbytočný čas, ale čo najviac sme využili každú chvíľu, aby sme veselo plávali ako rybičky v mori znalosti, keď sme mali najkrajší vek v škole...Neľutujem, že som nezažila lásku keď som mala 17 rokov, som hrdá, že som žila v škole naplno. Každý má svoj názor na výchovu pre deti. Písala som len, akú výchovu sme dostávali v škole, počas tých 16 rokov.
