Čínsky deň zosnulých má doteraz asi viac ako dvetisícročnú tradíciu, pochádzajúcu z čias dynastie Zhou. Čínsky deň zosnulých je vždy začiatkom apríla, medzi štvrtým a šiestym dňom mesiaca. Práve vtedy prišla jar, všetko sa zobúdza z chladnej zimy, je krásne počasie na výlety. V Číne na jar tiež veľa prší, akoby obloha tiež od smútku plakala. Postupne sa vytvoril taký zvyk, keď začalo prvýkrát pršať, ľudia idú na cintorín upratovať divú trávu, navštívia svoje milované bytosti a tichúčko sa s nimi rozprávajú.
To je pochopiteľné, že čínske cintoríny vyzerajú trochu inak ako slovenské. Najvýraznejší rozdiel je v tom, že v Číne je väčšina ľudí ateistov, teda na cintorínoch nie sú kríže. Ak niekto zosnulý bol kresťanom v živote, tak len na jeho pomníku je vyrytý križ. Ale ľudia na svete majú veľa spoločného bez ohľadu na to, ku ktorej etnickej alebo náboženskej skupine patria. Na čínskych cintorínoch rastú vysoké borovice, ktoré sú symbolom večného života, aj jasmíny tiež majú taký symbolický význam. Tu na Slovensku je podobný zvyk – na cintorínoch je veľa vysokých stromov, aj borovíc. Ale všimla som si aj jeden kultúrny rozdiel medzi nami, že v Číne nemusíme dať len párny počet kvetín zosnulým, to úplne záleží na nás, koľko kvetín by sme chceli priniesť na cintorín. Ale na Slovensku pri darovení kvetinky musíme dávať veľký pozor, aby sme neurazili druhého. V Číne najčastejšie sa dávajú chryzantémy na cintorín, lebo chryzantéma u nás symbolizuje pokoj v duši, preto nikdy sa nedávajú živým ľuďom.
Nie je zvykom, aby sa v Číne pochovávalo do hrobky celé telo zosnulého, ako to vidíme v Európe. U nás, okrem národnostných menšín, sa telá po smrti spaľujú. A potom sa len pochová popol do hrobu na cintoríne. Môžem povedať, že Číňania sa starajú o hroby tak ako Slováci, ľudia chodievajú na cintorín kedykoľvek, keď sa im chce, alebo keď niekto zosnulý z rodiny má sviatok, aj vtedy, keď niečo dôležité sa stalo v rodine, a ľudia túžia o tom pošepkať svojej zosnulej bytosti. No, môžeme chodiť na cintorín aj bez dôvodu, veď tam leží jeden z nás, kto kedysi tiež tak krásne cítil slniečko ako my... Cintorín je podľa mňa sväté miesto, kde sa da rozprávať s dušičkou z neba.
V čínskych dedinách ešte dodnes existuje zvyk, že ľudia prinesú jedlo s alkoholom a papierové „bankovky“ k hrobu. Pred hrobkou zapália tie „bankovky“ z čistého papiera, cez oheň aj tie peniažky lietajú do neba, ľudia vždy dúfajú, že ich milované bytosti majú dosť peňazí na druhom svete, aby mali krásny a pokojný život. Kedysi dávno v Číne bohaté alebo významné rodiny mali svoj vlastný cintorín, kde sa pochovával skoro každý člen rodiny. Napríklad v provincii Šandong, v oblasti Qu Fu, kde je rodinný cintorín Konfucia, tento cintorín má rozlohu 2 kilometre štvorcové, je tam viac ako stotisíc starých stromov. Konfuciov cintorín teraz slúži ako štátne cintorínske múzeum, viac ako 2000 rokov v histórii tento cintorín prežil vietor a dážď, je to skutočne veľmi vzácna historická pamiatka, však?
Na cintoríne sa ľudia asi správajú milšie ako v bežnom živote, aj v Číne, aj na Slovensku, lebo vtedy naše srdiečka a duše sa s najhlbšou láskou rozprávajú s dušičkou v nebíčku. Pozapaľované sviečky na cintoríne dávajú teplo a svetlo do našej dušičky. Jar a jeseň sa stretávajú jedna po druhej, v kolobehu ročných období cítime, ako rýchlo tečie život ako rieka, vďaka tomu duchovnému stretnutiu, tým viac si vážime náš život aj druhých na svete.
