Zo všetkých strán počúvam ako je na Slovensku zle, ako ľudia hynú a hnijú sami v sebe, že nemôžu ďalej, že už nevládzu, a napriek tomu sú tu a nejako prežívajú. Ono na Slovensku nie je dobre nikomu, ani bohatým, ani chudobným. Od čias Jánošíka sa toho priveľmi zmenilo. Za slobodu sa dnes v krajine Tatier neumiera, ale platí, platí normálnymi papierovými bankovkami. Múdri ľudia tento systém nazývajú demokracia. Je zatiaľ v rukavičkách, ale o päť až desať rokov, istá zbojnícka družina sľubuje, že nakradnú dostatok majetku, aby sa mali aj tí chudobnejší aspoň o trošku, trošičku lepšie. O veľavravných heslách Jánošíka či Robina Hooda však nemôže byť ani reč. A tak sa ľudia žerú navzájom. Trhajú kusy masa jeden druhému a žerú, žerú, žerú....Homo homini lupus (človek človeku vlkom). Dačo v nás po 89-tom zamrelo. Kúsok ľudskosti, spolupatričnosti.
V spomienkach sa často vraciam do svojej mladosti. Jazdili sme rodinné oddiely na oravskú chatu. Oravská polhora. Hory a hríby. Čerstvý vzduch. Pohoda. Hoci som mal sotva päť rokov a svet vnímal celkom ináč, vycítite, či je ľuďom dobre či zle. A ja som mal pocit, že im už lepšie ani nemôže byť. Bola to ilúzia? Určite. Pretvárka striedala pretvárku, falošný úsmev zas falošný kompliment. Niečo sa jednoducho nezmení. Všetci však pracovali, a keď niekto potreboval pomôcť, neštítili sa, nešúchali sa za uchom. Všetko bolo úprimné. Dnes, temer po pätnástich rokoch, sa tie isté rodiny z oravskej rozprávky zmietajú v žiali a chudobe. Pani Hanka sa rozhodla, že si skočí bungee –jumping bez lana. Zanechala dve deti, manžela alkoholika a obrovské dlhy. Mnohí chlapi si máčajú pečeň v alkohole. A nikto nezostal nepoznačený. Demokracia- kamarátka. Bude lepšie. Bude lepšie?
Z ľudí sa stávajú hyeny a z hyen niečo neopísateľné. Nedávno som pofajčieval na stanici v Považskej Bystrici a hľadel bezmyšlienkovito do dažďa. Príručnú tašku som si s dovolením položil vedľa jedného indivídua. Netušil som, že je to bezdomovec, ale dnes sa to v podstate nerozlišuje. Možnože ani nebol, iba potreboval peniaze. Skrátka z môjho hlasu vytušil niečo dobré, tak sa odvážil pristúpiť. Niečo mrmlal o svojom zlom stave, o tom, že nepije, frázy... Dal som mu desať korún. Bol mi sympatický, hoci som mu neveril ani slovo. Iba som sa sucho usmieval. Pýtal menej, dal som mu viac. „Keď môžem, tak pomôžem,“ zakvákal som a pousmial sa, aká hlúposť zo mňa vzišla. Som jednoducho sebec, ja si to priznám. Ale občas má človek tendenciu zahrať sa na boha, na spasiteľa. Cítil som sa potom naozaj dobre. Chlapík mi ďakoval, tľapkal ma po pleci, srdečne sa usmieval, a potom odpochodoval. Vlastne neodišiel, iba za mnou poslal svojho kamaráta. Zistil som to až neskôr. Ten odo mňa vydrankal jednu cigaretu. Podaroval som mu ju iba kvôli tomu, že som videl ako mu krabička cigariet spadla do mláky. A nakoniec fajčiari si vždy pomôžu. Keď však odo mňa začal pýtať peniaze a stĺkal dohromady príbeh o chudobnom východniarovi, začal som pochybovať o ľudskej morálke. Zahráš sa raz na človeka a už z teba robia Matku Terezu. Nič som mu samozrejme nedal. S falošným úsmevom som odcupkal rýchlo preč, keby sa ešte náhodou niekto zastavil.
