Vstal som skoro ráno. O deviatej. Lebo editorka hovorila, že treba vstať skôr, aby som postíhal spoje. Čo som však bral s určitou rezervou, v presvedčení, že však nejako bolo, nejako bude. Do Pezinka som sa dostal okolo pol jedenástej. Na mieste som zistil, že posledný autobus na Pezinskú babu odišiel pred hodinou. Čo som si aj náležite slovne okomentoval. Rozmýšľal som, čo ďalej. Bolo pekne. Slnečno. Napadlo ma, že však ja na tú Pezinskú babu môžem ísť aj pešo. Do dvoch hodiniek som naspäť! To som si myslel...
Opýtal som sa jedného staršieho páru na zastávke ako sa dostanem na Pezinskú babu. Babička na mňa vypúlila oči, čo ma ešte viac povzbudilo. "Ďaleko je to, ďaleko," lamentovala,"taxíkom najlepšie." Starček pokynul rukou, že mám ísť rovno, až na koniec Pezinka a tam sa potom vybrať takisto rovno po Hlavnej, a že v podstate mám ísť len stále rovno a v pohodičke tam dôjdem. Napokon, že vždy sa môžem niekoho opýtať, (najmä na motorovej ceste) tak radil. A ešte podotkol, že som mladý a že to zvládnem. Vyštartoval som. Bolo mi veselo. Mal som chuť sa v ten deň prejsť.
Kráčam, kráčam. Po tých krásnych zľadovatených chodníkoch v meste. Dostanem sa na poľnú cestu, kde občas uskočím frčiacemu autu, až sa presuniem do nejakej časti Pezinka, kde som ešte nebol a odtiaľ konečne na motorovú cestu, ktorá by ma, ak pôjdem "stále rovno", mala doviesť až hore na Pezinskú babu. Cestou som sa ešte dozvedel, že by som mal prechádzať okolo nejakého sanatória či čo a že to uvidím, a že to je kúsok. A všetci gúľali očami. Akože guľ, guľ, guľ...
Prešla hodinka. Stále som šľapal pri krajnici. Bola však zahádzaná snehom a ľadom. Išlo sa veľmi ťažko. Navyše cesta bola točitá. Občas sa zo zákruty vyrútilo auto, až som sa zľakol, či ma včas uvidí a obíde. Začínal som si hovoriť, že to bol pekne stupídny nápad. Ale keďže som veril, že už tam čoskoro budem, išiel som ďalej. Áut však akosi pribúdalo a zo strachu, že ma jedno z nich stiahne, rozhodol som sa, že pôjdem radšej lesom, ktorý sa tiahol popri ceste. A keď už som v lese, tak prečo nie vychádzka trošku hlbšie do jeho útrob...!
Stromy v lese boli blízko seba. Na zemi kopu mäkkého snehu a popadaných konárov. Musel som sa často uhýbať, obchádzať, podliezať. Bolo to únavnejšie ako chôdza po motorovej ceste, ale bezpečnejšie. Teda až do chvíle, keď som sa zadíval do očí vlka. Zastal som, zatajil dych. Dvadsať metrov predo mnou na mňa zízalo zviera. Vlk. Prebudil sa vo mne milovník filmov, ktorý začal zrátavať rôzne katastrofické scenáre. Zviera ma však malo v paži. Otočilo sa a odcupkalo preč. Za ním však nasledovali ďalšie štyri vlky. Akože nebolo mi všetko jedno! Rýchlo som sa zvrtol a uháňal dolu svahom. Radšej nech ma rozdrúzga auto, akoby som mal skončiť ako potrava vlkom! Potkol som sa o nejeden konár, až som sa takto udatne cez lesnú húštinu prebojoval naspäť ku krajnici. Prešla ďalšia hodina.
Bol som rád, že som späť na ceste. Pozoroval som šoférov, ktorí, keď ma videli ako šľapem po ceste, nikde nikto, strúhali tie výrazy typu "čo ti je...." Zrazu sa z mierneho stúpania stalo nesmierne stúpanie. A z malých zákrut sa vyliahli superzákruty. Občas okolo prešlo aj policajné auto. Čo si však o mne asi mysleli, sa neodvažujem radšej ani hádať. Do konca tretej hodinky chýbalo pár minút, keď som konečne dosiahol tabuľu s veľavravným nápisom: CIEĽ. Padol som na kolená. Bože, vďaka! To sú tie momenty, keď sa obraciam k bohu a ďakujem mu.
Nabehol som do reštaurácie. Najedol sa, napil. Bolo mi fajn. Len som si uvedomil, že som sem vlastne kvôli niečomu prišiel. Reportáž! Jasné. Vlek mal byť podľa slov čašníka kúsok za reštauráciou. Dostal som sa na prázdne parkovisko. Štyri, päť áut tam mohlo byť. V pokladni som sa popýtal na niekoho kompetentného, kto by mi mohol niečo k veci povedať. Išiel som nahrať ešte anketu k vleku. Štyria lyžiari. Super, pomyslel som si. Tak som vyčkával, kým sa dostanú vlekom až ku mne na vrch svahu. Zrazu som niekoho zazrel a rozbehol som sa za ním. "Dobrý deň, ja som Michal L. mohol by som s vami..." Na zľadovatenej ploche som sa však vysypal až k lyžiam potenciálneho respondenta, s mikrofónom stále natiahnutým hore v štýle sochy slobody. Kašlem na to! Už som zúril. To čo je za deň, hromžil som. Idem domov! Medzitým mi ešte editorka volala, že kde som a či tá reportáž už do polhodinky bude. Ja vravím, že do polhodinky nebudem ani v Pezinku!
Pokladník mi oznámil, že autobusov tu veľa nechodí. Super! pomyslel som si. Myšlienka na spätnú cestu bola takmer blahodarná! Pokladník však dodal, že môže osloviť niekoho, kto bude končiť s lyžovaním, že by ma mohol zobrať. Tak som vyčkával pri pokladni, číhal. Nikde nikoho. Hrom do toho! Aj s Pezinskou babou! O dvadsať minút sa zjavil nejaký starček. Rýchlo som k nemu pribehol, že či nejde náhodou do Pezinka a že či ma náhodou nevezme zo sebou. Kladné odpovede boli mojím vykúpením. Prišli sme k jeho autu. Bol to nejaký starý model. Aj som sa trochu obával, že či to náhodou nebudem musieť potlačiť. Do Pezinka sme išli dvadsiatkou, lebo starý pán preferoval pomalú a bezpečnú jazdu...
Do bratislavekj redakcie som sa dostal okolo pol šiestej. Editorka tam už nebola. Ale na stole som mal odkaz, že môj príspevok sa presúva zo zajtra na iný deň. Fajn. Napokon, lepšie byť neschopný novinár, ktorý prejde po vlastných 15 kilometrov, ako potrava pre vlkov...
