Zastávka Matejkova. Dlhé diely. Prší. Kryjem sa pod strieškou zastávky. Tlačíme sa tam už takmer pätnásti. O chvíľu sa ocitám v autobuse s číslom 32. Idem do práce v centre mesta. Cesta prebieha pokojne, keď z ničoho nič vodič autobusu zíde na Molecovej z hlavnej cesty a nejakou bočnou uličkou nás zavedie pred mohutnú továreň, kde zastaví. Do autobusu nastúpi letuška. Neviem presne či ide o letušku. Má však oblečenú podobnú uniformu a usmieva sa. Pokojným hlasom nám oznámi, že autobus nepokračuje na hlavnú stanicu, ale do Bytče, mesta blízko Žiliny. Všetci sú zaskočení. Stará pani sediaca celkom vpredu blízko vodiča sa sťažuje.
"A to ste nám nemohli oznámiť dopredu?" lamentuje. "Čo mám teraz akože robiť? Ja už nemám peniaze na ďalší lístok." Postaršia žena sa takmer rozplače, keď sa k nej otočí tučný chlap zakliesnený na prvom sedadle pred ňou.
"Mohli ste sa opýtať vodiča, keď ste nastupovali," oborí sa na ňu. Starenka zmraští obočie.
"To som teda nemohla!" odfrkne. "Celý čas ste sa tam s ním rozprávali a ja som k nemu nemohla."
"Výhovorky," zacerí sa chlap a otočí sa opäť vpred.
Neviem z akého dôvodu či pohnútky ostávam v autobuse. Tuším, že tým budem meškať do práce, ale nemôžem sa odlepiť od sedadla. Možno som v šoku, alebo chcem vedieť ako to všetko bude pokračovať. Až teraz si všimnem, že vedľa mňa sedí pohľadná slečna s obnaženými stehnami a krátkymi žltými šortkami. Pohľadom idem hore cez bielu blúzku až sa zastavím na bacuľatej tvári a čiernych kučeravých vlasoch. Neviem prečo, ale vždy som mal slabosť pre čiernovlasé slečny. Azda je to dané geneticky, ktorý typ človeku vyhovuje komu najviac, koho najviac zvrušuje.
Neodvážim sa prihovoriť, a tak naňu len potmehúcky zízam. Potom ona povie čosi, čomu ja dobre nerozumiem, ale sa zasmejem. Navzájom sa predstavíme. Nehovoríme spolu dlho. Autobus zbehne na výjazdovku pri Botanickej záhrade. Mašírujeme na diaľnicu. Zneistím. Do práce to nestíham. Budem dozaista meškať. A tiež, do Bytče sa mi nechce. Mám tam síce rodinu, ale čo by som tam teraz robil. Prestane pršať a autobus zastane. Dievčina sediaca pri mne sa rozlúči.
"Toto je posledná zástavka. Potom ide autobus na diaľnicu, tak by si mal tiež vystúpiť, ak nechceš ísť do Bytče," povie mi ukázujúc pekné biele zuby. "Ja idem domov, maj sa."
"Colgate?" pomyslím si. Zamáva mi a vystupuje z autobusu. Vykročím za ňou. "Počkaj!"
Nachádzame sa spoločne na neznámej zástavke. Je na mieste, na ktorom si žiadnu zástavku nepamätám. Ľudia tam stoja a sedia a netrpezlivo na niečo čakajú.
"Odtiaľto už nejdú žiadne spoje," povie mi slečna so žltými šortkami. Na zástavke spoznávam aj starenku z autobusu a brucháča z prvého sedadla.
"Musia," pevne poviem. "To predsa nie je možné. Zástavka, kde sa nepristavujú žiadne autobusy ani nič, to je hlúposť." Dievčina mykne plecami a sadne si na lavicu. Vytiahne nejaký hrubý skript. Na druhej strane cesty sa vytvorí výjazd pre autobusy a pred ním zo zeme vyrastie električková trať.
"Odkiaľ si?" opýtam sa jej. Povie mi meno mesta, ale nezapamätám si ho. Jediné, čo si spimínam je, že pri Lučenci.
"Aha. A čo robíš v Bratislave?" pozriem jej priamo do očí, ale sú bez farby.
"Študujem farmáciu. Piaty rok. Budem mať štátnice," odpovie bez toho, aby na mňa pozrela.
"Si spokojná so školou?"
"Viacmenej áno," obráti stránku skriptu. Pozorne študuje.
"Takže to budeš robiť v lekárni a predávať medikamenty?" zaškerím sa.
Zdvihne hlavu. Zvážnie. Chvíľku váha, ale potom povie jednoznačné: "Áno."
Nečakane ku mne prisadne drobný blondiak s ulízaným účesom. Dotkne sa mi stehna. Odsuniem sa na bok. Je mi to nepríjemné. Spoznávam v ňom známeho vizážistu Paviela Rohnyaka. Nemám poňatia, čo tu robí. Slečna so žltými šortkami sa vzdiali o kúsok ďalej, kde začne debatu s nejakými dievčatami. Sú to dve Japonky. Aspoň sa mi zdá. Rohnyak dá signál ďalšiemu blondiakovi stojacemu obďaleč, že nič a ten na mňa ukáže prstom. Rohnyak sa zase priblíži a čosi mi šeptom hovorí. Artikuluje však tak nezrozumiteľne, že mu nerozumiem. Zľaknem sa jeho očí, je v nich niečo zlé. Odrazu vidím prichádzať električku.
"Prepáč, ale musím už ísť. Meškám do roboty," ospravedlním sa a rýchlo prebehnem na druhú stranu cesty.
Po mojom vstupe do vozňa sa električka premení na vagón nákladného vlaku. Uprostred vagóna je hrubá metrová tyč. Ľudia sa okolo nej tlačia. Cítim sa uvoľnenejšie. Odľahne mi, že som sa vyslobodil z takej nepríjemnej situácie. Vo vagóne sa však objaví Rohnyak a ja som celý zmätený. Snažím sa schovať za tyč. Márne. Paviel je viditeľne nahnevaný. Tuším, že sa to neskončí dobre. Vrhne sa na mňa a začne ma biť. Teraz sa naštvem aj ja a údery začnem vraciať. Úspešne ho trafím do tváre a on padá na zem, kde ho celý v amoku dokopem. Všetci sú vystrašení. Starenka z autobusu hystericky híka: "Aká zloba, zloba!" Privolá sa doktor. Na celý výjav hľadia nechápavo dve mladé Japonky. V náručí každá z nich drží malé mačiatko.
Začne sa vyšetrovanie. Za ramená ma schmatnú dvaja chlapi, lebo som ešte rozzúrený.
"Ako sa to stalo?" opýta sa doktor a pozrie na mňa.
"Jeho sa opýtajte," bradou myknem smerom k dobitému Rochnyakovi. "No, povedz im, ako to bolo? Povedz im pravdu?"
Doktor sa obráti k Pavielovi a nabáda ho, aby podal svoju verziu. Už-už chce začať, ale potom sa na nás všetkých zahľadí ako nad ním stojíme, my, strašní sudcovia a odmieta vypovedať.
"Všetci ste proti mne zaujatí," blysne očami, premení sa na psa a skočí rovno do mňa. Zľaknem sa. Psisko ma začne kúsať a driapať. Chlapi, čo ma predtým držali, teraz stísajú to chlpaté zviera. Vlak prudko zastane a niektorí popadajú na zem. Cez okno vidno dym, a keď sa človek priblíži, uzrie malú chalúpku, pred ktorou sedí partia ľudi a varí guláš. Doktor vykukne z okna a zamáva im.
"Nechcete náhodou psa?" opýta sa ich. V tom momente starenka z autobusu zvrieske, že svojho psa si nedá, lebo myslela, že máme na mysli jej miláčika. Nikto si však dovtedy nevšimol, že psa naozaj má.
"Nie, vďaka," odpovie jeden z ľudí pri chalúpke. "My už psa máme." Zrazu sa otvoria vagónové dvere a pred nimi sa objaví niekto prezlečený za Micky Mousa. Je to naozaj zvláštny obraz. Vstávam, aby som mu podal ruku. Aj mi ju podá, ale keď si všimne, že som mu zašpinil bielu rukavičku, rýchlo ju odtiahne. Mihne plášťom a premení sa na kovboja, ktorý zapíska a Rohnyak metamorfovaný na psa vybehne za ním. Vlak sa zase pohne.
"Jéej, to je nádhera. Pozrite sa detičky," privolá nás starenka s rozžiarenými očami. Dve mladé Japonky bleskovo pribehnú a zazubia sa na seba. Prikročím k nim a pohľadím ich mačiatka.
"Kde ste ich kúpili?" spýtam sa.
"Našli sme v Bille," zachichocú sa.
Pristúpi k nám všetkým ešte doktor a všetci ako sme, spoločne pozorujeme mihotavý západ slnka na horizonte. Napokon zapíska vlak a ja sa zobudím, aby som už teraz naozaj išiel do roboty.
PS: Môže mi niekto vysvetliť, čo tento sen znamená?
