Odpoveď:
Telo človeka povstalo z evolučného vývoja. Naše telo je našim nástrojom v hmote a našou nižšou podstatou.
Naše pravé „ja“ a naša skutočná osobnosť pochádza z Ducha – z duchovnej ríše a vstupuje do vyvíjajúceho sa tela vždy približne v polovici tehotenstva. Tento dej stvorenia človeka je pekným symbolickým obrazom opísaný v Biblii, kde sa hovorí, že Stvoriteľ vytvoril telo človeka z hliny a oživil ho svojim dychom – vydýchol doň svojho nesmrteľného ducha. Telo človeka teda vzniklo s prachu zeme, čiže z evolučného vývoja, kým jeho skutočnou, vnútornou podstatou a jadrom jeho osobnosti je duch.
Pozemský človek má teda dve základné podstaty – telo, pochádzajúce z hmoty a ducha, pochádzajúceho z duchovnej ríše. Telo predstavuje nižšiu zložku, pretože je to iba určitý nástroj, ktorý v hmotnosti využíva naša pravá podstata, náš duch, ktorý je vyššou zložkou našej osobnosti.
Osobnostný rast človeka a jeho duchovný vývoj spočíva v jeho postupnom odpútavaní sa od telesnosti a v jeho prikláňaní sa k duchu a duchovným hodnotám. To je vývoj! Vývoj od hmotného a dočasného k spoznaniu, pochopeniu, prežitiu a stotožneniu sa s nehmotným, nadčasovým a duchovným. K jeho príklonu k univerzálnym, vysokým a večným hodnotám.
Už nie telo, ale duch! Už teda nie dôraz na telo a hmotu, ale na ušľachtilé a vysoké hodnoty! Prirodzeným vývojom človek kultivuje svoj vzťah k vlastnému telu a to tak, že upúšťa od vyzývavej telesnosti. Osobnostne a duchovne zrelý človek už nebude odhaľovať svoje telo a vyzdvihovať vlastnú telesnosť, pretože vnútorne sa už stotožňuje s vyššou zložkou svojej osobnosti, ktorou je duch a s ním súvisiace, duchovné hodnoty.
Nahotu, telesnosť a odhalené ľudské telo nemožno teda vnímať ako niečo nemorálneho. Je to niečo, čo má vo vývoji človek svoje prirodzené miesto. Treba ale povedať, že na tých najnižších priečkach jeho vývoja!
Čím je však človek osobnostne zrelší, tým kultivovanejšie pristupuje k svojej telesnosti a tým menší doraz a pozornosť na ňu kladie a to preto, že tento dôraz začína klásť na niečo úplne iného. Na duchové hodnoty, čiže na čistotu, dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť, pravdu, poznanie zmyslu života, poznanie zákonov stvorenia a podobne.
V súčasnosti má už ľudstvo za sebou veľmi dlhý vývoj. Jeho vnútorná a duchovná zrelosť už dávno mala byť na značnej výške, čo sa malo v prvom rade premietnuť do omnoho kultivovanejšieho vzťahu k vlastnej telesnosti a celkom konkrétne do spôsobu odievania. Do spôsobu odievania, ktorý mal byť vonkajší svedectvom vnútornej ušľachtilosti a výšky človeka.
Ak sa však po tisícročiach vývoja ľudského druhu na zemi dáva všade do popredia iba odhalené ľudské telo a v móde prevláda kult nahoty a dráždivého telesného odhaľovania je to očividným signálom niečoho mimoriadne nezdravého, ba až chorobne patologického.
Po tisícročiach vývoja ľudského druhu na tejto zemi už jednoducho nemožno argumentovať tým, že nás predsa Stvoriteľ stvoril nahých, tak prečo by potom mala byť nahota nemravnou? Takéto argumenty a takéto jednanie je totiž, vzhľadom ku všetkému, vyššie uvedenému, návratom vo vývoji o celé tisícročia!
Druhá otázka: Proč Bůh vymylel u lidí rozmnožování, které vyžaduje nahotu a sex (koitus), když mohl vymyslet něco elegantního? Není to třeba proto, že chtěl, aby spolu muž a žena měli ten nejintimnější možný vztah, který jim umožní se hluboce milovat a vychovávat potomstvo?
Odpoveď:
S týmto Vašim postrehom sa dá iba súhlasiť. Muž a žena sa musia naozaj hlboko vzájomne duševne spoznať a nadobudnúť k sebe dôveru, na základe ktorej môže napokon medzi nimi dôjsť aj k telesnému spojeniu. Telesné rozmnožovanie však vždy bolo a vždy aj zostane aktom, prináležiacim k nižšej zložke našej osobnosti, čiže k telesnosti. Je to telesné dedičstvo nášho evolučného vývoja, z ktorého sme vzišli.
Rozvojom a dôrazom na duchovný rozmer osobnosti človeka a na hodnoty s tým súvisiace však môžeme, ba dokonca máme zušľachtiť a povýšiť telesný styk dvoch pohlaví na úplne inú, vyššiu úroveň.
Telesné rozmnožovanie nie je teda nemravné. Je úplne prirodzené. Jeho kvalita, ako aj kvalita potomstva, ktoré z neho vzíde však záleží na tom, či sa človek vo svojej telesnosti dá strhnúť až k živočíšnej zmyselnosti, alebo naopak, či svojim zrelým vnútorným postojom dokáže tento telesný akt pozdvihnúť na kvalitatívne omnoho vyššiu úroveň – či ho dokáže zušľachtiť svojou duchovnosťou.
Ľudskej telesnosti sa nemožno vyhnúť a nemožno ju ani odsudzovať. To, čo je však možné a žiaduce je zmena a zušľachtenie osobného vnútorného postoja k nej.
L.L., sympatizant Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti
