Veľkými záplavami boli postihnuté severné Čechy, Poľsko a Nemecko. Hovorí sa o tisícročnej vode. Poľské mesto Bogatyň sa stalo synonymom skazy – bolo v ňom nenávratne zničených obrovské množstvo domov, mostov a ciest.
Záplavy v Pakistane si vyžiadali 1600 obetí. Milióny ľudí sa ocitli bez prístrešia. U tých, čo prežili sa začínajú objavovať žalúdočné problémy, začína sa šíriť cholera a iné nákazlivé choroby, pretože ľudia sú nútení používať bahnom kontaminovanú vodu.
Záplavy v Číne si vyžiadali 700 obetí a veľké záplavy sú hlásené i z Indie. Na Sri Lanke došlo po intenzívnych dažďoch k veľkým zosuvom pôdy, ktoré spôsobili obete na životoch i značné materiálne škody.
Vždy, pri podobných katastrofách sa zvykla situácia zľahčovať tvrdením, že záplavy, požiare, zemetrasenia, či iné prírodné nešťastia postihovali ľudstvo permanentne a od nepamäti. Je však naozaj normálne a bežné, že k takému veľkému množstvu prírodných katastrof dochádza v krátkom časovom rozmedzí niekoľkých dní? Nedeje sa náhodou niečo mimoriadneho? Niečo, čo tu doteraz ešte nebolo?
Do určitého obdobia svojho vývoja žila ľudská civilizácia v relatívnej spätosti a v súlade s prírodou. V minulých časoch existovalo mnoho ľudí, ktorí práve pre svoju mimoriadnu spätosť s prírodou dokázali vidieť a vnímať bytosti prírody, starajúce sa o bezchybný chod veľkého prírodného diania. Rozprávky o vílach, rusalkách, elfoch, gnómoch, trpaslíkoch a podobne, nie sú žiadnym výmyslom, ale reálnou skutočnosťou, ktorú mohli spomínaní ľudia celkom jasne vnímať. Všetky tieto bytosti možno súhrnne nazvať akousi skrytou inteligenciu prírody, ktorá vedome formuje a usmerňuje celé prírodné dianie.
Takýto, aspoň do určitej miery prirodzený vzťah medzi ľuďmi a prírodou pretrvával až do obdobia technickej revolúcie, čiže približne do začiatku 20. storočia. Potom došlo k prudkému nástupu technického rozvoja, ktorý so sebou priniesol množstvo negatív. Spomeňme iba tri najzásadnejšie:
1. Ničenie prírody
2. Postupné odtrhnutie ľudí od prírody
3. Vznik pýchy a domýšľavosti v takzvané neobmedzené ľudské možnosti
K bodu č.1:
Ľudia pri svojich technických vynálezoch zväčša nezohľadňovali a ešte aj dnes iba v minimálnej miere zohľadňujú ich škodlivý dopad na prírodu. Pre ľudí boli totiž vždy rozhodujúce úplne iné činitele a z nich samozrejme na prvom mieste peniaze.
Ak do obdobia začiatku technickej revolúcie bolo možné nazvať prírodu na našej planéte panenskou, je doslova desivé uvedomiť si, čo s ňou ľudstvo dokázalo urobiť za sto rokov. Je niečo neuveriteľného na tom, ako sme za takú krátku dobu zničili našu planétu. Tým, ktorí čo i len trošku uvažujú musí byť jasné, že spôsob takzvaného vedecko technického pokroku, aký sme praktizovali za posledných sto rokov nie je jednoducho trvalo udržateľný. Ak totiž budeme takto jednať aj v budúcnosti, z našej planéty urobíme neobývateľnú púšť.
K bodu č. 2:
Technický pokrok viedol k vzďaľovaniu sa ľudí od prírody. Viedol k budovaniu obrovských mestských aglomerácií, v ktorých sa žije v umelom prostredí. V umelom a neprirodzenom odtrhnutí od prírody.
Umelé a neprirodzené prostredie a spôsob života, majú za následok umelý a neprirodzený spôsob myslenia, pretože človek si v mestách vybudoval určitú vlastnú realitu a v tejto realite je nútený žiť, myslieť a jednať.
Takzvaný moderný človek už však nemyslí normálne, čiže prirodzene! Už nesúznie s prírodným dianím a nevyciťuje za ním pôsobenie skrytej, vedomej inteligencie, zosobnenej prírodnými bytosťami. Je mu to iba na smiech a tieto bytosti odsunul do ríše rozprávok.
Chudák „moderný“ človek však nechápe, že práve on sám je na smiech! Že on sám svojim „moderným“ spôsobom myslenia stratil schopnosť vnímať a vyciťovať tieto veci! Že u neho samotného došlo k zúženiu duševného obzoru a k poškodeniu zdravého spôsobu myslenia! Nechápe, že vysmievanie sa existencii prírodných bytostí svedčí o jeho vlastnom posune mimo realitu života a bytia!
K bodu č.3:
Skutočnosti, spomínané v dvoch predchádzajúcich bodoch mali za následok rozkvet ľudskej domýšľavosti, pýchy a až arogancie, s ktorou sa ľudstvo stavia proti prírode. Nátlakom a proti všetkým prirodzeným prírodným zákonitostiam si ľudstvo chce nasilu vynucovať splnenie svojej vlastnej vôle. Človek sa vo svojej pýche, arogancii a domýšľavosti dovoľuje stavať proti prírodným zákonom, ktoré však v konečnom dôsledku vždy budú a vždy zostanú silnejšími, ako on sám.
Výsledkom podobného jednania nemôže byť nič iného, ako tragédia! Pýcha totiž predchádza pád! A pád, veľký celosvetový pád modernej civilizácie je bodom, ku ktorému smerujeme vo svojom zúfalom odtrhnutí od prírody a vo svojej slepej a pyšnej domýšľavosti, ktorá nám to znemožňuje vnímať. Požiare, záplavy, zemetrasenia, veterné smršte a mnoho iných vecí svedčí o tom, že príroda sa začína stavať proti človeku. Áno, ľudstvo začína byť prírodným dianím tlačené ku okraju priepasti, ale ono sa vo svojej slepote a obmedzenosti pyšne chystá vykonať ďalšie, prevratné kroky vpred.
Ako zvrátiť tento nepriaznivý stav? Zmenu k lepšiemu je možné privodiť iba zmenou seba samého! Kto sa bude spoliehať na politikov a mocných tohto sveta, že to snáď oni urobia za nás, ten sa veľmi mýli! Oni, ako určitá spoločenská elita, sú akoby zosobnením všetkej ľudskej pýchy, namyslenosti a viery v ľudský rozum a práve z tohto dôvodu zostávajú hluchými a slepými.
Zmena môže prísť iba zdola a to tak, že precitnú ľudia – jednotlivci! Jednotlivci, ktorí svoje myslenie a cítenie, i všetko svoje konanie nasmerujú k pravým hodnotám: K túžbe po poznaní skutočného zmyslu vlastného bytia, ktoré nemá iba hmotný rozmer. K snahe o zachovávanie čistoty a ušľachtilosti svojho vnútorného života – čistoty a ušľachtilosti vlastného myslenia a cítenia, ale aj všetkého vonkajšieho jednania. K odstráneniu egoizmu, ktorý človeku zabraňuje, aby presiahol obmedzené hranice vlastného „ja“ a myslel na prospech iných viac, ako na svoj vlastný. K nahradeniu súčasného princípu bezohľadnej konkurencie vzájomnou pomocou a spoluprácou medzi ľuďmi.
Jedine toto sú princípy, na základe ktorých sa môže stať náš život zdravým a prirodzeným! A prostredníctvom nájdenia tejto prirodzenosti môžme potom opäť nájsť spojenie s prírodou i stratenú úctu k nej. Takýto ľudia budú potom myslieť a konať v súlade s prírodou a v súlade s jej skrytou inteligenciou, ktorá im bude pomáhať a podporovať ich v ich snažení.
Všetko, čo v súčasnosti dosiahla civilizácia takzvaného moderného veku bolo dosiahnuté zväčša na úkor prírody a v protichodnom pôsobení voči nej. A zdá sa nám to veľké a úžasné, i keď to nemôže mať dlhého trvania. Aké veľké a úžasné veci by však mohli ľudia dosiahnuť vo vedomej harmónii a spolupôsobení s prírodou a bytosťami v nej činnými? Až potom by nastal skutočný pokrok, o ktorom sa nám teraz ani len nesníva.
L.L., sympatizant Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti
