Jestvuje nejaká univerzálna norma správania, ktorá by sa dala považovať za globálne platnú ? Aj keby som tomu rád veril, nie som si tým istý. Napadá ma že možno rešpekt voči druhému do tej miery, do akej rešpektuje on mňa. Ale to je môj osobný postoj ktorý nemôžem nanucovať druhým. Napadá ma aj množstvo iných foriem správania a postojov, ale necítim sa byť žiadnym "übermensch" ktorý si nárokuje patent na morálku. Chápem že spôsob života a správanie ktoré mne osobne príde prinajlepšom čudné a prinajhoršom choré, sa môže zdať ako "to pravé orechové" tým, ktorých sa to osobne týka.
Trochu iná situácia nastáva, keď narážam na nepochopenie zo strany ľudí, s ktorými mám (možno?) viac spoločného než rozdielneho. Koniec-koncov, pochádzam zo Slovenska. Som členom spoločnosti (nie som žiadny sociopat) a myslím že moje životné postoje nie sú diametrálne odlišné od postoja bežného človeka.
Niektorým ľuďom vadí že som pedofil. Dá sa povedať že niektorí z nich ma priam nenávidia. Prečo ? Lebo som "na deti" - t.j. deti ma sexuálne vzrušujú (vo všeobecnosti). Táto nenávisť nemá nič spoločné s mojimi skutkami v reálnom živote.
Pristavím sa pri koreňoch tejto nenávisti a skúsim vypichnúť niekoľko bodov ktoré ju zrejme spôsobujú:
1. Nenávisť ku všetkému cudziemu:
Je to niečo ako inštinkt. Bojím sa toho čo nepoznám a nerozumiem tomu. Omnoho jednoduchšie než porozumieť tomu, je napadnúť to. Čo je tiež tak trochu inštinktívna záležitosť.
2. Pokladanie všetkého čo súvisí so sexualitou za "nečisté".
Mnoho ľudí má niekde hlboko v podvedomí že sex a sexualita sú veci o ktorých sa nehovorí, lebo sa to "nepatrí". Sex je síce príjemný, ale nie je "čistý". Vedome budú vravieť že to tak nie je, ale podvedomie nepustí. No a spájanie "nečistej" sexuality a "čistých" detí im príde ako bohorúhanie. Tento bod sa týka hlavne ľudí, ktorí si pri slove "sexualita" predstavia v prvom rade "sex". Pričom sex je len jednou časťou sexuality a len jedným z jej prejavov.
3.Médiá
"Pedofilovia" sú vďačnou témou médií. Čím bulvárnejšie médium, tým vďačnejšia téma. Pritom médiá používajú slovo "pedofil" úplne scestne. Asi ako keby sme používali slovo "žid" na lakomca (bez ohľadu na etnický pôvod) a potom si mysleli že každý Žid je lakomec (aj keď nepochybne medzi Židmi sú tiež lakomci). Živnou pôdou (a trvalým prísunom peňazí) médií sú negatívne emócie a pokiaľ ich nie je dosť, tak ich treba vyvolať.
4. Strach o deti.
Vyfabrikovaný imidž pedofila ako uslintaného úchyla, alebo vychytralého manipulátora ktorému ide len o to ako z detí niečo hnusné pre seba vyťažiť vyvoláva pochopiteľne strach o deti.
Bohužiaľ, u mnohých ľudí je "snaha chrániť deti" len ťažko skrývanou zásterkou ventilovania si negatívnych emócií na niekom, kto sa nemá ako brániť. Je ich poznať podľa toho, že je úplne jedno čo im človek povie, vždy si budú húsť svoje. Tam už sa jedná o otázku viery. A ruku na srdce - vieru si občas človek chráni viac než deti.
Občas premýšľam kedy by som bol pre tú bájnu a neomylnú väčšinu prijateľný. Ako človek zrejme som - okolie nemá so mnou ani s mojim chovaním voči deťom žiadne problémy. Rovnako ako ani deti.
Ale ako pedofil ? Prestal by som byť..... človekom ?
Väčšinovo prijateľný pedofil je taký, ktorý cíti neovládateľnú sexuálnu túžbu po deťoch. Nedokáže si pomôcť. Hnusí sa sám sebe. Túži sa dať vykastrovať a "liečiť". Vyhýba sa deťom a ak sa mu to nepodarí, je od vzrušenia celý bez seba. Jeho hlavný koníček je detská pornografia, ktorej má priam tony. Jeho jediný cit voči deťom je chtíč. Jeho jediná (neovládnuteľná!) túžba je zasúložiť si s nevinnými deťmi.
Že je to absurdné ? Milé dámy a milí páni - je to presne tak. Takýto pedofil totižto spĺňa obecnú predstavu pedofila. Keby sem písal takýto sebanenávidiaci sexuálne stresovaný pedofil, zrejme by dostal množstvo pozitívnych reakcií. Každý by ho poľutoval že to má chudák ťažké, ale je super že sa dáva liečiť a chystá sa na kastráciu. Je na dobrej ceste. Je na dobrej ceste naplniť vieru... Vieru v "úchylného pedofila". Stačí si pozrieť diskusiu k môjmu prvému príspevku. Je to priam ukážkové, ako sa na mňa mnohí snažili niektoré z vyššie spomínaných charakteristík silou-mocou napasovať. A ak by sa ma niekto zastal že ja predsa nič také netvrdím, tak sa vezie so mnou. Nehodný stáda.
Pedofil, ktorý nič podobné necíti, necíti potrebu sa na deťoch odbavovať, má svedomie, zodpovednosť, nevyhovára sa že "on za to nemôže, on svoje správanie nevie ovládať", dokáže mať deti rád, záleží mu na nich, deťom sa nevyhýba a dokáže byť s nimi šťastný a nevidí dôvod na "liečbu" - to je heretik, ktorý šliape po viere. Snaží sa tvrdiť že je ničím, čo nejestvuje. Ako keby tvrdil že dokáže lietať ako Superman. Nie, taký bude hľadať pochopenie len ťažko.
Obidva príklady som zámerne zradikalizoval. Ja nie som ani diabol, ani svätý. Čím zas nechcem povedať že som mal niekedy s deťmi niečo sexuálne (no snáď okrem nejakých situácii keď so mal 5-6 rokov, ale to sú rôzne detské hry s rovesníkmi a sem to teraz nepatrí - aj keď rozhodne boli pociťované ako sexuálne).
Názor väčšiny nikdy automaticky neznamená "správny názor", rovnako ako ho neznamená názor menšiny. Takisto odchýlka od väčšiny nie je nutne "zlo", ako nie je nutne "dobro". Všetky reči okolo toho sú len mútením vody.
Chápem však, že je strašne pohodlné rozmýšľať klišovito podľa naučených a memorizovaných schém. Je úplne jedno čo pokladáme za "dobré" a "zlé". Pokiaľ máme na to normy ktoré to vyriešia za nás, zbavuje nás to nutnosti rozmýšľať....
Pedofília nie je ani "dobrá", ani "zlá". Tými nás robia až naše skutky. Ale to by bolo už na úplne inú debatu.
