Po vlaňajšom teroristickom útoku pred barom Tepláreň v Bratislave plánovali ľudia z feministických, kvír a antifašistických iniciatív demonštráciu na znak solidarity. Medzi nimi bola aj aktivistka Roque Glass. Vo vlaku na ceste domov na ňu zaútočila skupina futbalových fanúšikov. "Pôjdem znovu vystrieľať Tepláreň," odkázal jej jeden z nich, keď videl pripnutú dúhovú stužku. Nasledoval slovný a fyzický útok, ktorý vyšetrovali, ale napokon došlo k prerušeniu vyšetrovania.
Začiatkom júna tohto roku sa Roque obrátila na Ligu za ľudské práva, ktorá jej pomohla s nájdením právnej zástupkyne. V deň výročia streľby vyniesol súd rozsudok. Osemsto eur za prečin výtržníctva. Členka antifašistickej iniciatívy Povstanie pokračuje a študentského kvír spolku Light* v rozhovore vysvetľuje, prečo nechcela podať trestné oznámenie a aký prístup k spravodlivosti majú na Slovensku obete trestných činov z nenávisti.
Aké pocity ste prežívali, keď ste sa dozvedeli o teroristickom útoku pred barom Tepláreň? Pomysleli by ste si predtým, že nenávistná rétorika voči LGBTI+ ľuďom na Slovensku môže vyústiť až v ich zabíjanie?
Aké pocity môže človek pri tom prežívať? Bolo to strašné. Veľakrát sme si mohli v blízkom okruhu ľudí hovoriť, že nárast nenávisti a krajne pravicových ideológií vo svete sa jedného dňa musí prejaviť aj u nás obdobným činom. Nikto nás nebral vážne. V júni 2022 sa stalo niečo podobné na PRIDE v Nórsku. Vtedy bol PRIDE v Banskej Bystrici. Vraveli sme si, že so stavom sveta a tým, kam to politicky smeruje, niečo také sa stane aj u nás. Nič z toho nás však nemohlo pripraviť na reálnu situáciu, keď sa to stalo. Keď som sa o tom dozvedela, nedalo sa tomu uveriť. Napriek tomu, aké to bolo strašné a ako ťažko sa mi išlo ďalší deň do školy a do práce, povedali sme si, že musíme minimálne zorganizovať demonštráciu a vyslať navonok posolstvo, že sa nenecháme zastrašiť, musíme stáť pri sebe a organizovať sa.
Deň na to ste mali cestovať vlakom. Viete nám opísať, čo sa vtedy stalo?
Prvá spomienková udalosť sa konala 13. októbra 2022. Odtiaľ sme sa s kamarátkami a kamarátmi vybrali do podniku a ostali neskoro večer v Bratislave. Plánovali sme demonštráciu. Po desiatej večer sme sa s kamarátom vracali do Trnavy, kde bývam. Futbalový klub Slovan mal vtedy zápas, v meste a vo vlaku bolo viacero futbalových fanúšikov a fanúšičiek. Počas cesty vlakom som mala na oblečení pripnutú dúhovú stužku. Rozprávali sme sa o demonštrácii aj o tom, čo sa stalo. Keď sme vystupovali, išli sme okolo skupiny ľudí, pričom jeden z nich povedal: "Pôjdem znovu vystrieľať Tepláreň". Videl moju stužku. Ostro som sa na to ohradila a vznikla slovná potýčka.
"Sú ľudia, ktorí sú tak zaslepení nenávisťou a rôznymi ideológiami, že nevnímajú iné skupiny obyvateľstva ako reálnych ľudí."
Veľa ľudí mi hovorilo, prečo som sa ozvala, že som mal byť ticho. Nedalo sa to v situácii, keď deň predtým vrah zabil dvoch ľudí a niekto vykrikuje, že by to urobil znova a je mu to vtipné. Musela som sa ohradiť. Slovnú potýčku si konkrétnejšie nepamätám, ale v jednom bode sa to vyostrilo, zapojil sa do toho aj môj kamarát. Odohralo sa to pomerne rýchlo. V jednom bode ma muž, čo chcel znovu vystrieľať Tepláreň, kopol do tváre a padla som na zem. Na ruke som mala väčšiu modrinu a na oku monokel, ale nemala som veľké zranenie. Zbehlo sa to rýchlo, nepamätám si všetky detaily a neviem spätne povedať, kto robil čo, ale ich skupinka nás obkľúčila pri dverách a určite nebol agresorom len jeden z nich, ktorý bol obvinený. Keď vlak zastavil, ešte som po nich niečo kričala, ale kamarát ma už ťahal preč, tak sme rýchlo odišli.
Čo nasledovalo potom?
Pôvodne sme to nešli nahlásiť na políciu, lebo veľakrát ľudia v mojom okolí nahlásili, keď ich zbili "náckovia". Policajti sa im vysmiali alebo si to iba poznačili. Ešte ich chceli z niečoho obviniť a niečo im našiť, napríklad drogy. Alebo im narovinu povedali, že "bu***antov riešiť nebudú". Nemalo to zmysel, lenže zverejnila som to na internete, aby si ľudia dávali pozor. Zdieľalo to množstvo ľudí a začali sa o to zaujímať médiá. V priebehu pár dní mi napísalo asi 15 novinárov. Samozrejme, nechcela som to riešiť, mala som iné starosti.
Trestný čin z nenávisti je výrazným porušením práv a prejavom diskriminácie. Strach zo strany okolia, ale aj pochybnosti o posudzovaní pri vyšetrovaní môžu obete odrádzať od podania trestného oznámenia. Čo vás odrádzalo?
Operovala som s tým, že nič by to nevyriešilo. Buď by to policajti nevyšetrovali, alebo, ak by aj páchateľ dostal trest, nijako by mi to nepomohlo. Neprišlo mi to ako zmysluplné. Síce by sa ukázalo, že "fašisti" nemôžu beztrestne mlátiť ľudí, ale aj po potrestaní ostane ten chlap "fašistom". Nepomôže to obeti ani spoločnosti. Úprimne, neprišlo mi to ako veľká priorita. Nakoniec som súhlasila s rozhovorom pre televíziu, na základe čoho začalo vyšetrovanie.
K incidentu došlo vlani 13. októbra iba deň po útoku, ktorý nemá v slovenskej histórii obdobu. Nemal práve takýto útok ľuďom s predsudkami voči kvír komunite otvoriť oči?
Sú ľudia, ktorí sú tak zaslepení nenávisťou a rôznymi ideológiami, že nevnímajú iné skupiny obyvateľstva ako reálnych ľudí. Naratívy, ktoré sa šíria aj v niektorých médiách, sú nenávistné a dehumanizujúce. Šíria ich politici a médiá, ktoré s nimi súhlasia a chcú to podať ako senzáciu. Dostáva sa to do obývačiek k ľuďom, ktorí vidia, že nejakí "devianti" im chcú ničiť spoločnosť. Často sú znecitlivení voči násiliu, ktoré sa pácha na kvír ľuďoch.
Po vražde sa začali šíriť falošné naratívy, že to nebol zločin z nenávisti, ale milenecká hádka. Páchateľ bol podľa nich tiež "teplý", vraj "sami seba zabíjame". Hovorili to, aby pred sebou dokázali ospravedlniť, že je im jedno, že zomierajú ľudia. V spoločenskej klíme, aká je teraz, sa nenávisť normalizuje. Ani takýto veľký morálny šok ako bol tento chladnokrvný zločin nedokázal zmeniť spoločenskú náladu. Mnohí politici ešte pridali s nenávistnou rétorikou. Prinesie im to viac voličstva ako keby urobili kroky, ktoré by pomohli kvír komunite.
Trestné stíhanie bolo koncom januára 2023 prerušené, keďže napriek rekognícii sa nepodarilo stotožniť páchateľa. Po podaní sťažnosti však prokurátor nariadil vo veci znovu konať. Prípad bol kvalifikovaný ako prečin výtržníctva, nie trestný čin spáchaný z osobitného motívu. Stotožňujete sa s touto interpretáciou?
Rozhodne nie. Konflikt začal očividne preto, že videl dúhovú stužku. Prvé, čo páchateľ povedal, bolo, že znova vystrieľa Tepláreň. Nenávistný motív bola prvá vec, ktorú povedal. Polícia na to tlačila, hovorili mi, že mám ísť vypovedať, že majú identifikovaného páchateľa, že sa to vyšetrí. No zrazu to po skončení vyšetrovania prokurátor zastavil. Ak by môj pôvodný právny zástupca nepodal sťažnosť, v januári by sa to odložilo a šlo do stratena.
Na pojednávaní napokon obžalovaný uznal vinu a podľa rozsudku dostal peňažný trest vo výške 800 eur a náhradný trest odňatia slobody vo výške troch mesiacov. Aká bola vaša reakcia na rozhodnutie súdu?
"Konečne už mám pokoj." Prvé pojednávanie malo byť v júni 2023, ale páchateľ tam neprišiel a preložilo sa. Druhé pojednávanie dali na deň výročia vraždy, 12. októbra 2023. So študentským spolkom sme robili spomienkovú udalosť na Matúša a Juraja. Prišla mi vtedy správa od pani advokátky, že sa to skončilo a páchateľ dostal peňažnú pokutu. Nejako špeciálne ma to nepotešilo. Ak ho jeho názory viedli k tomu, čo urobil, existujúci súdny systém ho žiadnym trestom neprinúti zmeniť ich. Škoda sa odstať nemôže. Nebolo to ani sklamanie, pretože som nič viac nečakala.
Pri trestných činoch spáchaných z osobitného motívu sú tresty prísnejšie. Ak by šlo o kvalifikovanú skutkovú podstatu, trestná sadzba by bola 6 mesiacov až 3 roky. Čo to hovorí o prístupe orgánov činných v trestnom konaní k riešeniu vášho prípadu?
Mám malú vieru v políciu a súdny systém. Klasifikáciu, že to bolo z nenávisti, som ani nečakala. Po vražde pred Teplárňou nastal tlak na políciu, aby riešila tieto druhy trestných činov a nenávisť voči kvír ľuďom. O násilí sa dovtedy nehovorilo, pretože to boli iba bitky, nie streľba. Polícia bola pod tlakom ukázať sa v dobrom svetle. Preto im na tom záležalo, aby sa ukázali, že sa tým zaoberajú.
Do úvahy pripadajú aj ďalšie dve skutkové podstavy - podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti a násilie proti skupine obyvateľov. V praxi je trestné stíhanie nenávistných prejavov často zastavené. Komplikované je aj zložité dokazovanie. Majú obete na Slovensku prístup k spravodlivosti?
Závisí to od situácie poškodených. Ak niekto nemá kontakty, nevie si vybaviť právne zastúpenie "pro bono", nemá peniaze, aby si zastupovanie platil, ak nie je vôľa zo strany orgánov, človek je vydaný na ich milosrdnosť. Mala som šťastie, že poznám ľudí, ktorí mi poradili, kam sa obrátiť na právne zastúpenie. Advokát vedel, ako postupovať a podať žiadosť.
Ako sa zmenil váš život po útoku, ktorý ste zažili? Nosíte ešte dúhovú stužku na podporu LGBTI+ ľudí?
Áno. Do veľkej miery sa to pre mňa nezmenilo. Kvír ľudia, ľudia považovaní za kvír alebo ľudia s iným názorom čelia hrozbe násilia tak či tak. Na druhej strane sa odmietam prispôsobovať strachu z toho, že niektorí ľudia nechcú, aby sme chodili po tejto planéte a aby nás videli. Nemôžu nás zastrašiť a nemôžeme sa preto skrývať, lebo potom vyhrajú. Ak nás nebude vidno a zmeníme svoje životy, aby sme sa prispôsobili nenávistným naratívom, ktorými nás chcú vymazať zo spoločnosti, tak vlastne vyhrali. Stále sa prezentujem a robím veci, ktoré by som robila aj tak. Bojím sa, ale snažím sa, aby ma strach neovplyvnil k tomu, aby som sa skrývala.
Pred niekoľkými týždňami uplynul rok od vraždy pred Teplárňou. Bol to prvý teroristický útok v našom štáte. Odvtedy sa konalo viacero podujatí, spomienkových akcií, bolo vyslovených mnoho výziev a ešte viac sľubov. Ako hodnotíte vývoj po 12. októbri 2022? Posunula sa slovenská spoločnosť vpred?
Asi nie. Na osobnej úrovni si veľa ľudí uvedomilo, že sa to môže stať a majú ľudskejší prístup ku kvír ľuďom. Viem o príkladoch, keď rodiny kvír ľudí v mojom veku ich neakceptovali, nechceli vidieť ich partnerov a partnerky, nepodporovali ich v tranzícii. Potom sa to zmenilo. Čo sa týka štátu, na úrovni politických opatrení je to horšie ako to bolo doteraz. Má na to vplyv celosvetový nárast a popularizácia krajne pravicových ideológií. Ak sa pozrieme, čo sa deje v USA a iných západoeurópskych krajinách, krajná pravica sa stáva populárnou a tieto politiky a snahy o reštrikcie tranzícií a práv kvír ľudí sú veľmi populárne.
Naratívy o tom, že pokazia naše deti a chcú dostať svoju ideológiu do škôl, sa v spoločnosti kumulujú. V konzervatívnych médiách po celom svete je strašne veľa peňazí. Robia to aj iné médiá, ktoré nechcú túto agendu pretláčať, ale chcú pútavo rozprávať o tom, čo hovoria politici. Prídu na tlačovku Roberta Fica, kde rozpráva o "pinďúroch" alebo tlačovku Igora Matoviča, kde nazýva aktivistov "hulvátmi" a v statuse hovorí o kvír ľuďoch ako o mentálne chorých. Spoločnosť ako celok sa nestala citlivejšou a chápavejšou, že tu s nami žijú kvír ľudia, ktorí tu vždy boli a vždy budú, a že neexistuje dôvod ich diskriminovať.
LGBTI+ ľudia na Slovensku majú obavy. V diskusii na sociálnych sieťach i vo verejnom priestore je naďalej prítomný nenávistný slovník. Časť kvír komunity si kladie otázku, či má zmysel zostať žiť v štáte, kde nie sú zväzky párov rovnakého pohlavia právne ukotvené. Čo by ste im odkázali?
Pokiaľ sa tu necítia v bezpečí, majú možnosť a potrebu odísť do zahraničia, kde je táto situácia lepšia, majú na to plné právo. Nech robia to, čo cítia, že je správne. Pre mnoho ľudí je lepšie, ak opustia túto krajinu. Nie je to však možnosť pre každého. Nie všetci na to majú finančné prostriedky alebo iné podmienky. Keď som vyrastala, zažila som šikanu a neakceptáciu. Mnohé iné deti to zažívajú tiež. V kostoloch, od rodičov a spolužiakov počúvajú šikanu, podľa ktorej sú nečistí a nezaslúžia si dôstojný život. Keď myslím na týchto mladých ľudí, neviem si predstaviť odísť už len preto. Ak by sme všetci v dospelom veku odtiaľto odišli, kto by tu zostal a snažil sa spraviť budúcnosť lepšiu, aby mohli kvír ľudia v tejto krajine dôstojne žiť? Nie je to fér pre budúce generácie, za ktoré by sa nemal kto postaviť.
Mottom tohtoročného PRIDE festivalu bolo heslo "hrdí a nezničiteľní". Aj deň po útoku, ktorý v mnohých ľuďoch vyvolal ešte väčší strach, ste si hrdo pripli dúhovú vlajku. O svojej skúsenosti máte odvahu hovoriť. Odkiaľ čerpáte silu?
Verím, že iný svet je nielen možný, ale nutný. Je potrebné sa postaviť nenávistným a krajne pravicovým naratívom, ktoré sa snažia spoločnosť dezinfikovať a zbaviť všetkých, ktorí sú im nepohodlní. Z dejín aj zo súčasnosti vieme, že tým strašiakom je za každým niekto iný. Momentálne je to kvír komunita. Treba proti tomu aktívne bojovať, nech tieto naratívy neprevládnu v spoločnosti. Ľudia okolo mňa a ja čerpáme silu z nutnosti. Ak by sme sa za seba nepostavili, je veľmi možné, že by sme v budúcnosti už ani nemali ako. Prvým krokom fašistických ideológií je kvír ľudí zneviditeľniť, aby ich nebolo v spoločnosti vidno, aby boli ticho a skrývali sa. Je to iba prvý krok, ktorý nikdy nestačí. Dezinfekcia spoločnosti a ideológia poriadku sa nikdy nezastavia iba pred týmto. Treba sa tomu stavať už v zárodku a neustupovať ani o krok. Je to náročné a namáhavé, ale je to potrebné robiť, byť prítomný vo verejnom priestore a nahlas sa dožadovať svojej slobody a ľudskej dôstojnosti.
Autor: Tomáš Kušnír
Liga za ľudské práva poskytuje obetiam trestných činov z nenávisti bezplatnú sociálnu, psychologickú a právnu pomoc. Ozvite sa nám na hrl@hrl.sk.
Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na poskytovanie odbornej pomoci obetiam trestných činov. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedná Liga za ľudské práva.
