V prvom zo série rozhovorov sme sa rozprávali s našou právničkou a členkou Správnej rady Barborou Meššovou.
Povedz nám o sebe. Ako si sa dostala k práci v Lige?
Právnické vzdelanie som ukončila v Košiciach na Právnickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v roku 2004. Právo som študovala s tým, že chcem robiť v mimovládnej sfére, lebo už počas štúdia na strednej škole som sa stretla s ľuďmi, ktorí robili v oblasti ľudských práv a vždy som si aj samu seba takto predstavovala a prišlo mi to príťažlivé. Priamo po skončení školy som začala robiť v Človeku v ohrození v teréne s Rómami, no moja pozícia nebola spojená s právom. Mala som možnosť ísť do advokátskej kancelárie, no nevedela som si úplne samú seba predstaviť pracovať s číslami a obchodnými zmluvami, ktoré sú pre mňa veľmi abstraktné a nehmatateľné a nevidím za nimi konkrétnu tvár klienta, ktorému pomáham.
V Lige som vlastne dostala prvú právnickú robotu a to v roku 2005, keď vznikla samotná Liga ako nasledovník Helsinského výboru. Keďže som počas školy robila v iných mimovládkach a vedela som písať projekty a mala skúsenosti s fundraisingom, môj profil sa im zdal dobrou kombináciou - právnička, ktorá sa vyzná vo vecných záležitostiach projektu, ale tiež vie, čo taká administrácia projektu obnáša. Moja pozícia bola zo začiatku viac o tej finančnej stránke s prísľubom, že postupne sa dostanem aj k právnym záležitostiam. Skôr som však riadila chod Ligy, koncipovala projektové žiadosti a klientov som mala len pomenej, keďže som to popri snahe o finančné postavenie Ligy na nohy veľmi nestíhala. V Lige som vtedy strávila na tejto pozícii niečo vyše roka ako jej prvá riaditeľka. Potom som dostala možnosť hlásiť sa na právnickú pozíciu pre Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). V súkromnom živote som mala vtedy búrlivejšie obdobie, a tak som sa rozhodla túto šancu využiť a nazbierať externé skúsenosti. Po siedmich rokoch som sa však do Ligy vrátila, po tom, ako zavreli národný úrad UNHCR na Slovensku. Keďže práca s utečencami a cudzincami je moja expertíza a v Lige som si veľmi rozumela s kolegyňami, bolo to pre mňa prirodzené rozhodnutie uchádzať sa o prácu u nich.
Čo máš v Lige na starosti?
Mám na starosti našu kanceláriu v Košiciach. Nápad poskytovať služby na celom Slovensku bol pre mňa novým stimulom, ktorým som chcela pre nás vytvoriť konkurenčnú výhodu - že vieme robiť našu prácu rovnako dobre aj v Košiciach. Videla som tam aj svoju pridanú hodnotu, keďže som z Bardejova, študovala som v Košiciach a mám tam sieť kontaktov, napríklad aj vďaka môjmu pôsobeniu v minulosti v Akademickom senáte Právnickej fakulty UPJŠ, s ktorou spolupracujeme pri realizácii praktického predmetu Klinika azylového práva. V Košiciach tiež spolupracujeme s Košickým samosprávnym krajom, poskytujeme vzdelávanie jeho zamestnancom a pomáhame samospráve prispôsobiť jej činnosti tak, aby mali dopad aj na cudzincov, ktorí žijú v Košiciach a okolí.
Ďalšou mojou úlohou je vecná koordinácia tímu právničiek na právnej poradni, týkajúcej sa právnej pomoci v azylových veciach. Tu sa snažím budovať nástroje pre nás, ako skvalitňovať a profesionalizovať naše služby. U nás je veľká devíza osobné zanietenie, keď sa vie tím namotivovať a venovať prípadu viac času, ako je bežné. No potom je mojou úlohou, aby naša práca bola stále efektívna a postupy boli zjednotené a profesionálne, a aby klient dostal čo najlepšiu službu.
Ktorá časť tvojej práce je tvoja najobľúbenejšia a prečo?
Mňa úplne najviac baví legislatíva, čiže pripomienkovanie zákonov. Skoro každý rok bol otvorený zákon o azyle alebo zákon o pobyte cudzincov, kde sme sa snažili naše skúsenosti a pozbierané znalosti z praxe pretaviť do zákona a navrhnúť riešenia. Tiež sme v rámci návrhov pripomienkovali, ak sa nám niečo nezdalo v poriadku. Myslím si, že pre Ligu je veľmi unikátne, že sme prizvaní Ministerstvom vnútra pri týchto dvoch zákonoch ako pripomienkujúci subjekt. Zo strany Ministerstva vnútra to vnímame ako zásadný prejav partnerstva. V praxi to znamená, že po podaní písomných pripomienok nás vždy pozývajú na stretnutie, kde sa ich snažíme vydiskutovať, presadiť alebo nájsť kompromis.
V ktorej z tvojich aktivít vidíš najväčší prínos a prečo?
Práve aktivity, v ktorých vidím najväčší prínos, ma aj najviac ženú vpred. Z už spomínanej oblasti legislatívy, som napríklad spoluautorkou slovenského Komentára k zákonu o azyle (C.H. Beck, 2012).
Bavia ma však aj iné nástroje okrem legislatívy, ktorými sa dá presvedčiť štát, aby zmenil svoj postoj. Napríklad svoj prínos vidím v „advokácii“. Dobrým príkladom je naša dlhodobá kampaň Deti nepatria do väzenia. Aktuálne pripravujem odborný seminár v Košiciach, ktorého cieľom je poukázať štátu na iné alternatívne riešenia, ktoré sa dajú využiť namiesto pozbavenia osobnej slobody, ktoré je vážnym zásahom do ľudských práv. Chceme zasiať semienko zmeny, a inšpirovať.
Čo bola doteraz pre teba najväčšia výzva?
Najťažšia výzva bol rok 2015, keď z témy migrácia, ktorej sme sa my vtedy venovali už viac 10 rokov, a vždy bola na okraji záujmu, vyrástla téma, ktorá vzbudzovala vášne verejnosti. Bolo výzvou naučiť sa komunikovať zrozumiteľne pre verejnosť a ustáť vyvážený postoj pri prevažujúcich negatívnych nastaveniach. V tom istom roku sme sa dostali aj do krízovej situácie v komunikácii s políciou a Ministerstvom vnútra. Pri poskytovaní právnej pomoci je našou profesionálnou zodpovednosťou obhajovať našich klientov. Napríklad žalujeme štátne orgány a spochybňujeme zákonnosť ich konania a rozhodnutí. Pre tie štátne orgány to nemusí byť príjemné, čo v roku 2015 vyvrcholilo až do mediálnej prestrelky s vtedajším ministrom vnútra. Ako neuhnúť zo svojho zásadného postoja, stručne a zrozumiteľne ho vysvetliť, a ako kritiku komunikovať tak, aby neznemožnila ďalšiu konštruktívnu spoluprácu s protistranou, to je myslím si vždy obrovskou výzvou. V tomto zmysle boli pre nás udalosti v roku 2015 veľkou školou. Krízu sme však slušne zvládli, napokon sme si to vysvetlili aj s vedením ministerstva. Myslím, že aj to bol dôvod, prečo naša riaditeľka Zuzka prebrala za Ligu cenu Women of Courage.
Povedz nám o jednom projekte, ktorý ti utkvel v pamäti alebo si na neho najviac hrdá a mal najväčší dopad?
Najviac som hrdá na kampaň Deti nepatria do väzenia, zameranú na ukončenie zaisťovania rodín s deťmi na Slovensku, v ktorej sme riešili advokáciu, poradenstvo pre právnikov až po možnosť pomáhať individuálnym rodinám. Pripravili sme pútavé videá a infografiky, aby sme upozornili na túto prax. Pripomienkovali sme legislatívu, podarilo sa pre rodiny zlepšiť režim v zaistení, ale to nás neuspokojilo. Aj vďaka našej aktivite dva výbory OSN vo svojich hodnotiacich správach pre Slovenskú republiku odporúčali,aby Slovensko túto prax ukončilo. Okrem legislatívnej diskusie s Ministerstvom vnútra sme v tejto kampani prvýkrát išli aj do Výboru Národnej rady SR pre ľudské práva, ktorý podporil naše pozmeňovacie návrhy, ktoré si osvojili aj poslanci. Je to naša prvá dlhotrvajúca kampaň, kde dodnes pokračujeme v tomto úsilí a kde sme sa snažili využívať aj inovatívne komunikačné kanály, ako ju čo najpútavejšie šíriť.
Baške ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a držíme palce pri ďalších ambicióznych projektoch.
