Násilie na ženách a dievčatách je jedným z najrozšírenejších porušovaní ľudských práv na svete. Napriek tomu sú útoky nedostatočne nahlasované. Odborná aj širšia verejnosť na Slovensku sa zhoduje, že definíciu znásilnenia v Trestnom zákone je potrebné upraviť.
Rodovej rovnosti a právam žien sa dlhé roky venuje Oľga Pietruchová. V minulosti pracovala v štátnej správe, dnes pôsobí ako expertka na rodovo podmienené násilie na Úrade vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na Slovensku. V rozhovore uvádza dôsledky tzv. sekundárnej viktimizácie a ozrejmuje, prečo je dôležité do riešenia problému zahrnúť aj páchateľov násilia. V súvislosti s vojnovými konfliktmi ďalej vysvetľuje, ako sa rodovo podmienené násilie dotýka utečeniek.
V týchto dňoch štartuje kampaň 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách. Podľa štatistík zažije každá tretia žena aspoň raz v živote fyzické alebo sexuálne násilie. Aké sú formy rodovo podmieneného násilia?
Je to najmä fyzické a psychické násilie, ktoré spolu úzko súvisia. Väčšina žien alebo osôb, ktoré zažívajú fyzické násilie, sú vystavené aj psychickému násiliu. Ďalšou formou je sexuálne alebo sexualizované násilie, ktoré môže byť v rámci partnerského vzťahu, ale aj mimo neho. Špecifickou formou je tzv. sexuálne násilie spojené s konfliktom, kde nepriateľské vojsko využíva sexuálne násilie a znásilňovanie ako vojnovú zbraň a formu genocídy. Poznáme tiež formy sociálneho násilia alebo ekonomického násilia, predovšetkým izolovanie žien a odopieranie prístupu k zdrojom. V mnohých prípadoch sa vyskytujú rôzne podoby násilia.
Násilné činy súvisia aj so sociálnymi vzorcami, ktoré sú prítomné v spoločnosti. Čo v tomto kontexte znamená rodová podmienenosť?
Násilie, ktoré sa deje ženám, ale i mužom v zraniteľnej pozícii, LGBTI+ ľuďom, sa odohráva preto, že nenapĺňajú určité vzorce a rodové normy správania. Prekračujú ich alebo, naopak, ako v prípade spomínaného sexuálneho násilia vo vojenských vzťahoch, dochádza k posilňovaniu rodových noriem. Motiváciou pri rodovo podmienenom násilí je nerovné postavenie mužov a žien a mocenské vzťahy v spoločnosti.
Pred dvoma týždňami verejnosťou otriasol prípad z Nového Mesta nad Váhom. Obeť tragickej udalosti podľa informácií čelila partnerskému násiliu. Ako na Slovensku pristupujeme k prípadom domáceho násilia?
Za posledných 15 až 20 rokov sa situácia zmenila. Pred 20 rokmi boli prípady, ako napríklad v Tušiciach, keď polícia ignorovala volanie o pomoc a skončilo to vraždou dvoch detí a samovraždou partnera. Situácia sa posunula, ale závisí to od danej osoby, policajta prvého kontaktu, ktorý prijme hlásenie. Dnes sa polícia v téme vzdeláva, vyšetrovatelia a vyšetrovateľky sa špecializujú, no naďalej dochádza k pochybeniam a tragickým udalostiam.
Obeťou rodovo podmieneného a domáceho násilia sa môže stať ktokoľvek. Existujú rizikové faktory, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť a robia potenciálnu obeť zraniteľnou?
Nie sú pravidlom, ale existujú. Aj preto sa odporúča pri akomkoľvek prvom kontakte urobiť odhad rizika a čeliaceho nebezpečenstva. Medzi rizikové faktory patrí závislosť na násilníkovi, napríklad v prípade žien, ktoré sú na rodičovskej dovolenke a sú na násilníkovi závislé. Rizikom je aj agresívne správanie v iných vzťahoch. Možno bol predtým trestaný alebo sa správal agresívne voči zvieratám, príbuzným, vyhráža sa, vlastní zbraň, používa drogy a alkohol. Faktorov je niekoľko a podľa toho sa dá vyhodnotiť miera ohrozenia. Treba povedať, že mnohé prípady, ktoré boli medializované, boli mimo tohto rámca. Tie tragédie sa však, žiaľ, stále stávajú.
Násilie páchané na ženách a dievčatách je jedným z najrozšírenejších porušovaní ľudských práv na svete. K akým formám prevencie vieme pristúpiť?
Najlepšou prevenciou je posilňovanie žien a dievčat tak, aby boli ekonomicky nezávislé a schopné vymaniť sa zo vzťahu, akonáhle sa v ňom začne prejavovať násilie. Skutočnosť, že nemajú kam odísť, majú malé deti, necítia podporu od rodiny, vyústi v to, že zotrvávajú v násilnom vzťahu. Formou prevencie je i práca s páchateľmi a zdolávanie agresivity. Existujú rôzne sociálno-intervenčné programy, avšak u nás sú veľmi málo rozšírené. Práve terciárna prevencia je veľmi dôležitá.
Spomínali ste sociálno-intervenčné programy, ktoré sa snažia zmeniť násilné modely správania a eliminovať ďalšie násilie. Prečo je dôležité do riešenia zahrnúť aj páchateľov?
Inak dochádza k tomu, že môže byť trestné stíhaný a odsúdený, možno si aj odsedí nejaký čas vo väzení, ale akonáhle sa dostane von, vráti sa alebo ho to ešte viac nabudí, aby páchal násilie buď na predchádzajúcej partnerke, alebo si nájde novú. Je to nekonečný cyklus násilia. Dôležité je ho prerušiť. Význam potvrdzujú skúsenosti z Nórska. Hoci sa nepodarí úplne eliminovať násilie, dochádza k väčšej miere ovládania sa. Ak sa násilie udeje, nie je také závažné. Má to význam, pretože inak ten cyklus neprerušíme.
Vzorce správania a kultivovanie verejnosti smerom k rovnosti vieme posilniť prostredníctvom vzdelávania. Niektoré organizácie vyvíjajú aktivity na školách i v profesijných skupinách. Prečo vidí časť verejnosti ohrozenie v inkluzívnom vzdelávaní?
Vidia ho hlavne vo vzťahu k vzdelávaniu pri posilňovaní rodovej rovnosti, odstraňovaní rozdielov medzi mužmi a ženami, scitlivovaniu voči LGBTI+ ľuďom. Je to proti konzervatívnemu presvedčeniu časti spoločnosti a považuje sa to za neprijateľné a kontroverzné. Na niektorých školách je preto problém s týmto vzdelávaním, napriek tomu, že podľa školského zákona je rovnosť mužov a žien jednou z hodnôt, ku ktorej majú školy vychovávať.
Pri informovaní a vytváraní obrazu o rodovo podmienenom násilí majú veľký význam médiá. Začiatkom septembra sa téme venovali v súvislosti so zmiznutím študentky, ktorú napokon našli v bezvedomí. Došlo tu vtedy k tzv. sekundárnej viktimizácii. Viete nám vysvetliť, o čo ide, a prečo by mali novinárky a novinári tieto prípady komunikovať citlivo?
Prípad, ktorý spomínate, bol špecifický v tom, že začal vyhlásením pátrania po osobe. Bez zverejnenia fotografie a identity by bolo asi problematické. Principiálne však v mnohých prípadoch nastáva sekundárna viktimizácia. Nielen zo strany médií, ale aj zo strany orgánov činných v trestnom konaní (OČTK), pokiaľ pristupujú k obeti necitlivo a spochybňujú jej výpoveď. Často sa vyskytuje pripisovanie viny obeti (pojem obeť uvádza slovenský právny poriadok, poznámka), čo je špecifické pre tento typ násilia. V žiadnom inom trestnom čine sa nezvykne pripisovať vina poškodenej osobe.
Pri sekundárnej viktimizácii má vplyv nielen samotný akt, ale i jeho následky a prístup okolia. Namiesto toho, aby sme obeť posilňovali a podporovali, prikladáme jej vinu a spochybňujeme jej vyjadrenia. Znižuje to dôveru riešiť svoj prípad. Často sa vzdá a nepodá trestné oznámenie a nesnaží sa to riešiť. Môže dochádzať k opakovanej viktimizácii, keďže sa znovu môže stať obeťou, najmä v blízkom vzťahu. Zhruba 86 percent obetí sexuálneho násilia pozná svojho páchateľa.
Mali by si ženy, ktoré vedia o náznakoch násilného správania vo svojom blízkom okolí, vytvoriť bezpečnostný plán? Kde môžu požiadať o pomoc?
Medzičasom sme zaviedli systém v oblasti partnerského domáceho násilia. V každom kraji na Slovensku existuje minimálne jedno intervenčné centrum, ktoré slúži na to, aby polícia v prípade vykázania násilnej osoby posunula kontakt na poškodenú osobu a poskytli jej právne, psychologické a sociálne poradenstvo. Aj samotné ženy sa môžu obrátiť na intervenčné centrum, ktoré im spracuje bezpečnostný plán, napríklad čo robiť v prípade akútneho útoku, ako naplánovať odchod, čo robiť na pracovisku a na verejnosti, v prípade detí v škole. Vždy sa individuálne posudzuje situácia ženy.
Inštitút pre výskum práce a rodiny zverejnil monitoring dostupnosti a kvality podporných služieb pre ženy zažívajúce násilie a ich deti. Jedným z problémov je zabezpečenie vhodného právneho poradenstva či advokátskeho zastupovania. Podľa zistení je u nás málo právničiek a právnikov zaoberajúcich sa otázkami ľudských práv a témou násilia na ženách. Aké sú príčiny nedostupnosti právneho poradenstva v tejto oblasti na Slovensku?
Právne poradenstvo v posledných dvoch rokoch vykrývajú predovšetkým intervenčné centra alebo subjekty akreditované Ministerstvom spravodlivosti SR na pomoc obetiam. Je potrebných viac takýchto zariadení, ale už aj to, že intervenčné centrá ponúkajú bezplatné, komplexné, právne poradenstvo, je pokrok. Význam to má nielen v trestnom konaní, ale aj v oblasti civilného práva, napríklad rodinného práva v súvislosti s rozvodom a zverením detí.
Je to druhý front, ktorý sa otvára v partnerskom násilí. Okrem trestnoprávneho je tu ešte rodinno-právny spor, v rámci ktorého sa nie všetko uznáva ako násilie. Viem si predstaviť, že ľudskoprávna agenda nie je ani finančne zaujímavá, aby sa jej venovali veľké spoločnosti. Obchodné alebo trestné právo je zrejme finančne zaujímavejšie. Nie je to však tak, že by pomoc nebola dostupná. Minimálne po prijatí zákona o obetiach trestných činov v roku 2017. Zraniteľné obete majú mať podľa neho bezplatný prístup k právnym službám.
Násilné útoky sú často nedostatočne nahlasované. Agentúra OSN pre rodovú rovnosť a posilnenie postavenia žien uvádza, že menej ako 40 percent žien, ktoré zažilo násilie, vyhľadá pomoc. Len málo z nich sa pritom obráti na políciu a lekárov. Vieme niečo urobiť, aby bolo nahlasovanie činov bezpečnejšie?
Skôr je to o dôvere ženy v to, že sa jej prípad bude riešiť, spolu s deťmi jej poskytnú bezpečie a páchateľ ju nebude ďalej ohrozovať alebo viktimizovať. Je pochopiteľné, že sa medializujú tragické prípady. O tých s pozitívnym riešením sa nedočítame. Medializácia negatívnych prípadov môže ženy zneistiť, či má význam sa brániť a nahlásiť činy. Pokiaľ chýba podpora sociálneho okolia, kolegov a kolegýň, ženy sa možno rozhodnú vytrvať v násilnom vzťahu a neriešiť to.
Je to celý súbor faktorov – nedôvera, obava z opätovnej viktimizácie násilníkom. Najväčšie tragédie sa stávajú vtedy, keď sa žena rozhodne problém riešiť a nahlásiť ho. Ide vtedy o stratu kontroly a moci, ktorú násilník vníma, pretože jeho hlavným cieľom je udržať ženu pod kontrolou. Keď vidí, že ju stráca, môže dochádzať k násilným incidentom. Bez toho, aby žena alebo akákoľvek obeť mala podporu a zázemie, je veľmi ťažké vymaniť sa z násilného vzťahu.
Odborná aj širšia verejnosť na Slovensku sa zhoduje, že definíciu znásilnenia v Trestnom zákone je potrebné upraviť. Pri súčasnej právnej úprave je náročné dokázať tento trestný čin. Prečo potrebujeme súhlas v definícii znásilnenia?
V súčasnosti je potrebné dokazovať, že došlo k fyzickému násiliu alebo zneužitiu situácie. Znásilnenie nemusí byť vždy spojené s fyzickým násilím. Časť žien si povie, že sa radšej nebude brániť, pretože sa bojí o svoje zdravie a život. Podľa aktuálnej definície to môže znamenať, že súhlasia s aktom, hoci to tak nie je. V definícii potrebujeme súhlas. Mnohé krajiny postupne prechádzajú k definícii znásilnenia bez súhlasu. Súčasný stav hovorí, že jedine ak sa žena aktívne bráni, iba vtedy nesúhlasí. Nie je to však tak, pretože pri dvoch dospelých osobách musí byť vzájomný konsenzus, inak sa nedá hovoriť o dobrovoľnom sexe. Akýkoľvek iný ako dobrovoľný by sa mal kriminalizovať, pretože ide o zásah do telesnej integrity. Nehovoriac o tom, že prípady ustrnutia, keď sa obeť zo strachu o život nebráni, v súčasnosti prepadajú cez sito.
Osobitne zraniteľnou skupinou sú ženy, ktoré museli ujsť pred vojnou. Mnohokrát čelia sexuálnemu násiliu a obchodovaniu s ľuďmi. Ako sa rodovo podmienené násilie dotýka utečeniek?
Mnohé z tých, s ktorými sa rozprávame, prichádzajú so skúsenosťou sexuálneho násilia alebo znásilňovania žien a detí. V jednom prieskume utečenky z Ukrajiny hovorili, že vojaci im ponúkali ochranu výmenou za sex. Ak s nimi budú sexuálne žiť, ochránia ich. Na úteku sa v preplnených vlakoch objavovalo sexuálne násilie a obťažovanie aj voči transrodovým ľuďom, ktorí v tejto situácii čelili osobitným formám násilia. Ďalej to bolo obchodovanie s ľuďmi, predovšetkým v prvom nápore na hraniciach, keď chýbala organizácia. Celé autobusy alebo súkromné dopravné prostriedky ponúkali zadarmo prevoz do iných krajín, najmä pre mladé, slobodné a bezdetné ženy. Ukrajinské utečenky čelia napríklad sexuálnemu obťažovaniu v súkromných ubytovacích zariadeniach, ponúkajú im ubytovanie za sex. Sú tu tiež rôzne formy pracovného vykorisťovania.
"Nie je náhoda, že počas celej histórie ľudstva sa ženám a dievčatám dejú určité formy násilia."
Partnerské násilie sa týka aj tých, ktorí zostali na Ukrajine, a nejakým spôsobom sa snažia ženy ovládať. Treba sa pripraviť na násilie partnera po skončení konfliktu. Po návrate domov môže dôjsť k inej dynamike vzťahu, keďže vojaci sa vracajú z vojny. Mesiace boli vo vysoko agresívnom a adrenalínovom prostredí, kde bolo násilie glorifikované. Vracajú sa do bežných rodinných vzťahov, kde narastá riziko a miera domáceho alebo partnerského násilia. Posttraumatická stresová porucha vyvoláva formu agresívneho správania, čo ohrozuje ženy a deti. Nahlásiť vojnového hrdinu je veľmi citlivé, vysoká miera patriotizmu môže prispieť k tomu, že sa ženy budú báť ohlasovať prípady. Deje sa to po každom vojenskom konflikte. Ženy by mali zapojiť do mierových rozhovorov a myslieť na ich rodový rozmer. Koniec vojny môže pre ženy znamenať začiatok násilia.
Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov vyvíja na Slovensku viacero aktivít v súvislosti s dôsledkami ruskej invázie u našich susedov. Patrí k nim i aktívna koordinácia pracovných skupín multiinštitucionálnej spolupráce. Aký význam má zastúpenie UNHCR na Slovensku, v krajine susediacej s Ukrajinou?
Práve v krajinách, kde je najviac utečeniek a utečencov, UNHCR so svojou dlhoročnou skúsenosťou podporuje vládu v koordinácii aktivít. Pracujeme cez partnerské organizácie, ktoré priamo podporujú utečenky a utečencov, ich inklúziu a poskytujú právne poradenstvo. UNHCR podporuje pracovné skupiny, kde sa stretávajú organizácie zapojené do odozvy na utečeneckú vlnu. Synergicky to posilňuje ich pôsobenie. Veľké množstvo prvotných dobrovoľných iniciatív bolo chvályhodných, ale chýbala koordinácia. Prispieva to i k profesionalizácii humanitárnych organizácií na Slovensku, ktoré doteraz nikdy nepodporovali v takej miere. Poskytujeme aj finančnú pomoc pre zraniteľné skupiny utečencov a utečeniek a určitým spôsobom zabezpečujeme základné potreby.
Na čo by sme 25. novembra, v Medzinárodný deň za odstránenie násilia páchaného na ženách, nemali zabúdať?
Nie je náhoda, že počas celej histórie ľudstva sa ženám a dievčatám dejú určité formy násilia. Je to založené na rodových rozdieloch a nerovnom mocenskom postavení mužov a žien. Či už je to vo verejnom priestore, ale aj v súkromnom živote. Ak chceme pre naše dcéry, matky a sestry zabezpečiť dôstojný život, aby ho mohli prežívať podľa vlastných preferencií a predpokladov, právo na život v bezpečí je základným východiskom. Bez toho sa nemajú šancu uplatniť. Právo na život v bezpečí a bez násilia je základné ľudské právo, ktoré patrí rovnako ženám, ako aj mužom. Neplatí to iba v tento deň, ale malo by to platiť celý rok.
Autor: Tomáš Kušnír
