Domov...

Kdesi v diaľke zahvízdal kuvik. Od vedľa počuť detský plač. Krehkosť a neporaziteľnosť nedeľnej idylky na dedine...kde kohút pravidelne ohlasuje návštevy. Nuž, má svoju zodpovednosť predsa.

Okresné mesto na sto krokov, päťdesiat bicyklom a dvadsaťpäť konským povozom.

Vôňa tvarohových buchiet, zrnkovej popradskej, nefalšovanej kávy. Pravidelný odvoz smetí každý druhý týždeň, plasty len raz mesačne. Omša v nedeľu s mladým farárom, detské prírastky, občas krstiny, občas pohreb, zriedkavo svadba. Hlásenie obecného rozhlasu práve zahlásilo organizovaný výlet do známej turistickej destinácie.

A potom si sadla do trávy neďaleko rieky a rozplakala sa..

Veď domov sú predsa ruky na ktorých smieš plakať.