Žena – citlivá, vnímavá, krehká – nazývaná aj „slabšie pohlavie“ stojac po boku muža. Ako prvá ma možnosť skrz svojho cítenia rozpoznať blížiace sa nebezpečenstvo a ako prvá jemnosťou svojho cítenia spozorovať mnohé. Zušľachťovať svoje okolie a tak povznášať k vyššiemu. Mnohokrát sa však pohľad naskytne len karikatúru – zotročenú vonkajšiu krásu davájúc ju na piedestál, aby sa páčila mužovi. Rýchlo sa predať, zaujať, vhupnúť do zväzku manželského, aby som náhodou neostala „stará dievka“. V tých horších a karikatúrnejších prípadoch. Skutočná krása vychádza zvnútra navonok, len v tom je skutočná prirodzenosť. Kdesi sa vytratila elegancia, slušnosť a kultivované správanie, hodnoty sú nízko pri zemi zamerané na uspokojovanie toho prechodného a dočasného. Koľko ešte zo skutočného jemnejšieho vyciťovania ostalo dnešnej žene?
Bez pričinenia na tom však nie sú ani muži. Muž, ktorý ma stáť skutočne pevne a prejavovať sa vo vonkajšom, teda v čine. Kedysi opisované bájne vlastnosti rytierov ako čestnosť, sila a vernosť. Muž má byť žene hradbou. Má „bojovať“ na fronte – či už pracovnom alebo každodennom rodinnom a žena mu má kryť chrbát svojim predvídavým cítením.
A takto sa stretávajú žena a muž. Skutočné manželstvá sa uzavierajú v nebi. Aký je však význam tejto vety? Jednoduchý. Človek tu má niekoľko „spriaznených“ duší s ktorými je schopný vytvoriť harmonické manželstvo, pretože sa vzájomne dopĺňajú. Stačí mať oči a srdce otvorené. A zabudnúť na chvíľku na veľakrát sebecké požiadavky svojho ega a pozrieť sa s pokorou, skutočnou pokorou, ale zároveň radostne vôkol seba.
