Po ukončení druhej vysokej školy si povedala, že doktorát ešte počká.
Pri pohľade na svetlá stovežatej Prahy či Tower Bridge v Londýne si občas povzdychla, že možno by bolo načase vyzuť si „túlavé topánky“ a niekde sa usadiť. Ale väčšinou sa usadila len na sedadlá lietadiel či vlakov a žila si svoj sen.
Jej kamarátky či príbuzné sa však tomuto štafetovému behu venovali s veľkou vytrvalosťou a preto bola svedkom začiatku životného šťastia, ale žiaľ veľakrát aj rozvodov.
Ak to bolo potrebné ochotne sa zahrala na au – pair či babysitterku, keďže k deťom mala vrúcny vzťah. Ale ako sa hovorí, až keď má človek vlastné deti, príde na to, o čom to je celé je. ( ona si zase hovorila v duchu na oplátku, že nevedia ako chutia english breakfast v Londýne či laugenbretzel v Mníchove )
Až jedného dňa na ďalšej svadbe chytila svadobnú kyticu. Vždy tento zvyk považovala za „prežitok“ z iných dôb, avšak, keď jej kytica pristála v rukách zmenilo jej to život.
Ale o tom až nabudúce…
