Lieková politika Uhliarika

1. Základom liekovej politiky Uhliarika bolo, nastaviť systém tak, aby zdravotné poisťovne(ZP) nehradili lieky  v rozsahu ako to vyžadujú zdravotné potreby pacietov. Obmedzujúce opatrenia sa dotkli pacientov, či už v ambulanciách najbližších k pacientom, t.j. v ambulanciách všeobecných lekárov(VL), ale premyslená diskriminácia poškodzovala aj pacientov u špecialistov. S bežnými akútnymi ale aj s chronickými ochoreniami v počínajúcich a stabilizovaných štádiách ako je napríklad nádcha, zápcha, alergie, plesne, vysoký krvný tlak, zlyhávajúce srdce, cukrovka, ochorenia pečene... pacienti, ak lieky má preplatiť ZP, musia vyhľadať špecialistu. Inokedy je zasa pravidlom, že bezpečnú a účinnú liečbu môže predpisovať iba špecialista a praktický lekár sa musí usilovať liečiť s menej bezpečnými a menej účinnými liekmi, čo je niekedy dosť zložité, ako keby sa očakávalo, že je väčší odborník v nastavovaní liečby než špecialista. Takže potrebná jednoduchšia liečba hradená ZP nie je dostupná u VL, napriek tomu, že u nich sa pacienti s týmito ochoreniami vyskytujú najčastejšie. Pacienti si ako keby museli liečbu zaslúžiť a iba pre predpis liekov cestovať za špecialistom. Ten, kto nechce cestovať, liečbu uhradenú nedostane, ale môže si ju aj na predpis všeobecného lekára, alebo niekedy aj bez predpisu, v lekárni kúpiť v hotovosti (často predpisujem takto pacientom lieky na nádchu, zápaly spojoviek, mastičky na kožné alergie...) Uhliarik šetril, kalkuloval s neliečením pacientov v počínajúcich štádiách chronických ochorení u VL. Nastavil to tak, že až keď sa im zdravotný stav bez liečby ďalej zhorší, až potom ich ťažkosti donútia ísť za špecialistom a dostanú potrebnú liečbu. Prípadne sa ocitnú neliečení pacienti s akútnym stavom v nemocnici a dostanú potrebnú liečbu až následne ak prežijú akútne ochorenie (infarkt, mozgovú porážku a podobne). A tí čo neprežijú prvú ataku ochorenia už liečbu potrebovať nebudú. 
Ale ani špecialisti nemôžu predpisovať pacientom všetky potrebné lieky. Napríklad v centrách pre liečbu bolesti, kde pracujú superšpecialisti, môžu predpisovať iba niektoré lieky na bolesť a tak ani oni sa nevedia pre umelé, administratívne prekážky o pacienta komplexne postarať. Strašiakom je systém rozsiahlych preskripčných a indikačných obmedzení regulovaný nie potrebami pacientov ale záujmami zdravotných poisťovní. 
Uhliarikove obštrukcie sú príčinou, že klesá dôvera pacientov v modernú vedeckú medicínu, sú smerovaní aby využívali viac alternatívne postupy a sami si nakupovali doplnkové liečivá a potravinové doplnky. Výsledkom obštrukcií je, že pribúdajú pacienti s vážnejšími štádiami chronických ochorení a prehlbuje sa zaostávanie Slovenska v dosahovaní parametrov hodnotiacich zdravotný stav obyvateľstva za rozvinutým svetom.

2. Nové zákony 362/2011 Z.z. a 363/2011 Z.z. hovoria o liekoch, generickej preskripcii...
V skutočnosti umožňujú predovšetkým vyvlastnenie malých lekární, ktoré sú doteraz vlastnené a prevádzkované súkromnými lekárnikmi. Cieľom bolo umožniť ich reprivatizáciu jednou finančnou skupinou. Tento zákon totiž zavádza možnosť ponúkať lieky s finančným bonusom pre pacienta, to znamená v konečnom súčte pod nákladovú cenu a tým sú ekonomicky diskriminované lekárne, ktoré vlastnia samostatní lekárnici, ktorí si to nemôžu dovoliť a sú tak tlačení do krachu. Môžu si to dovoliť iba siete lekární vlastnené finančnou skupinou, ktoré využívajú takéto vopred naplánované dumpingové postupy na likvidáciu konkurencie jednotlivých lekárnikov. V súčasnosti dostávajú malí lekárnici ponuky od finančných skupín na odkúpenie lekární. Je logické, že súčasné dumpingové postupy priťahujúce pacientov, po vyvlastnení malých lekárnikov, stratia pre finančnú skupinu význam...
Vietor o generickej preskripcii bol použitý na zakrytie tejto skutočnej príčiny schválenia novej legislatívy. Jednalo sa o odpútanie pozornosti ale aj o ďalšie kroky k znefunkčneniu systému aj za cenu ohrozenia zdravia pacientov. Veď samotná generická preskripcia, o ktorej majú rozhodovať lekárnici je nezmysel, ktorý nešetrí zdroje, ale znížením bezpečnosti pacientov dokonca indukuje ďalšie náklady na liečbu ochorení a poškodení zdravia vzniknutých chybami pri výdaji liekov s uplatnením nevhodnej generickej substitúcie. Lekárnici totiž nie sú vyškolení v liečení pacientov a sú iba čiastočne informovaní o ich zdravotných problémoch. Na riešenie zdravotných problémov sú vyškolení lekári a iba oni v ambulancii majú možnosť získať všetky potrebné informácie o zdravotnom stave pacientov. Je jednoduché pochopiť, že o konkrétnom lieku, ktorý má pacient užívať nemôžu správne rozhodovať lekárnici informujúci sa spoza výdajného pultu, ale má rozhodovať lekár, ktorý pacienta vyšetruje a lieči.

3. Ako ďalšiu legislatívnu obštrukciu Uhliarik zaviedol tzv. „Spôsob obstarávania liekov A“ – s osobitným spôsobom úhrady – sú to lieky, ktoré sa po novom už nedajú obstarať na recept v lekárni ale lekár musí najprv lieky uvedené v tejto skupine pre pacienta kúpiť za vlastné a dotovať tak zdroje verejného zdravotného poistenia, ktoré poistenci vytvárajú odvodmi do ZP. Až následne sa mu to vráti – vykáže použité lieky vo faktúre ZP ako pripočítateľnú položku k realizovanému výkonu. MZ SR tak vytvorilo ďalšiu výborne fungujúcu obštrukciu v ceste ako sa dostávajú lieky k pacientom. Najprv tento nový postup šetrenia úradníci z MZ SR otestovali na psychiatroch. Vybrali si ich pacientov schizofrenikov (najťažší pacienti s rozštiepenou osobnosťou s halucináciami a bludmi), ktorí sú liečení injekčnou depotnou liečbou(liek sa po injekcii postupne uvoľňuje cca 1 mesiac). Pacient chodil na podanie injekcie 1x mesačne do ambulancie psychiatra, čo zabezpečovalo jeho dobrú spoluprácu a lekár mal istotu, že pacient potrebný liek naozaj dostal. Injekcie sa predtým písali na recept a hradila ich lekárni(nie lekárovi) zdravotná poisťovňa. Dnes musí tieto injekcie najprv kúpiť lekár a až po podaní pacientovi si ich vykáže v dávke do ZP a dostane zaplatené za lieky podané pacientovi až s odstupom času. Logistika zabezpečenia liekov a peňazí potrebných na ich zakúpenie je takto zložitejšia, nie všetci lekári vedia takýto spôsob administratívne zvládnuť a tiež finančné náklady, ktoré musí lekár poskytnúť bezprostredne na liečbu pacientov zo svojho deficitného prevádzkového rozpočtu nie sú malé. Mnohí psychiatri preto obmedzili takúto liečbu pre svojich pacientov a previedli ich na menej vhodnú ale lacnejšiu liečbu tabletkami, dostupnú na recept v lekárni. U tabletiek nie je tá istota, že psychiatrickí pacienti lieky pravidelne užívajú tak ako to je potrebné pre udržanie ich stabilizovaného psychického stavu, ale keď to MZ SR týmto smerom reguluje, tak lekári rezignujú a sú donútení šetriť na pacientovom zdraví.
To isté sa udialo u onkologických pacientov. Onkologickú liečbu aj v hodnote niekoľko tisíc € pre jedného pacienta dnes najprv musia zakúpiť ambulantní onkológovia. Poisťovňa im túto liečbu uhradí až po jej realizácii ako pripočítateľnú položku k lieku. Uhliarikovo MZ SR malo určite takú predstavu, že onkológovia budú úverovať ZP vo výške niekoľkotisíc € mesačne zo svojich deficitných prevádzkových nákladov.
Očkovanie. Vakcíny na povinné očkovanie musia najprv nakúpiť lekári a až následne po zaočkovaní ich lekárovi preplatí zdravotná poisťovňa. Najviac to zaťažuje ambulantných pediatrov, ktorí mesačne by mali zo svojho prevádzkového rozpočtu nakupovať vakcíny vo výške niekoľko tisíc €.
Ak by lekári pokračovali v doterajšom rozsahu zabezpečovania liekov pre pacientov novým spôsobom, ktorý zvyšuje náklady na strane lekárov bez vytvorenia systému účinnej a adekvátnej kompenzácie, spôsobilo by to, že lekári budú pri aplikovaní nového postupu vystavení takým zvýšeným nákladom, ktoré vážne ohrozia ich finančnú existenciu a ktoré sú spôsobilé privodiť ich ekonomický úpadok (krach).
Preto logicky lekári po tomto zásahu regulátora(MZ SR) obmedzujú poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientom v týchto MZ SR vybraných, regulovaných oblastiach na minimálnu úroveň.
V praxi to prináša tieto výsledky:
A. menej pacientov schizofrenikov liečených injekčnou depotnou liečbou a viac dekompenzovaných schizofrenikov vyžadujúcich hospitalizáciu, viac schizofrenikov v sociálne neuspokojivých podmienkach (nedostatočne liečbou kompenzovaní pacienti končia medzi bezdomovcami).
B. menej onkologických pacientov liečených indikovanými kvalitnými onkologickými liekmi a viac onkologických pacientov zomierajúcich s nedostatočnou liečbou.
C. obmedzovanie očkovania na minimum, čo znamená v mnohých prípadoch jeho praktické zastavenie. Zdravie a životy nezaočkovaných pacientov ohrozujú infekčné choroby. Príkladná je táto „Uhliarikova vizitka“ : Zaočkovanosť populácie proti chrípke poklesla z 12,4% v sezóne 2009/2010 na 3% v sezóne 2011/2012.
Najväčšou hrozbou v súčasnosti je Uhliarikova obštrukcia v očkovaní detí.

Geniálne to Uhliarikovo MZ SR vymyslelo. Určite sa ušetrilo na nákladoch na lieky ale aké budú následky na zdraví populácie!

4. Druhá najnižšia cena liekov v EÚ. Táto Uhliarikova fikcia isto vychádzala zo znalostí tohto „manažéra“ o fungovaní trhových princípov. Ako dosiahnuť aby farmaceutické firmy(FF) predávali na Slovensku lieky za druhú najnižšiu cenu keď Slovensko v EÚ podľa počtu obyvateľov predstavuje sedemnásty najväčší trh? Pýtajte sa Uhliarika.
A tiež sa spýtajme jeho manželky prečo si doplnila svoju licenciu o novú činnosť – export liekov. Ako keby sme na Slovensku nejaké lieky vyrábali. A to všetko v časovej súvislosti s legislatívnymi zmenami garantovanými pánom Uhliarikom. Existuje predpoklad, že nízke ceny liekov na Slovensku povedú k reexportu liekov zo SR do krajín EÚ až v 30% z objemu liekov určených pre slovenských pacientov. Pani Uhliariková možno zažije sklamanie, keďže možno predpokladať, že mnohé lieky FF na Slovensko, namiesto toho, aby išli s cenou dolu, prestanú dovážať . Pre slovenských pacientov sa mnohé lieky môžu takto stať nedostupné.

5. Finančná motivácia lekárov k obmedzovaniu liečby pacientov. V zmluvách s ambulanciami lekárov poisťovňa Dôvera, ktorú vlastní finančná skupina Penta, zaviedla už pred rokmi tzv. "stimulačné" opatrenia. Jedno z nich je, že tým viac peňazí dostane za svoju prácu lekár, čím viac obmedzí predpisovanie liekov svojim pacientom. Je to jednoduché. Keď lekár predpíše menej liekov pacientom, tak dostane z ušetreného svoj podiel. Tento osvedčený mechanizmus šetrenia na úkor pacientov prevzala tento rok od Dôvery aj VšZP. Prečo štátna VšZP riadená Uhliarikom finančne motivuje lekárov aby obmedzovali liečbu pacientov? Nie je to stimulácia korupcie? Čo má z tohto šetrenia pacient, ktorý dostane menej liekov a ktorý to celé z odvodov platí? Peniaze pacientov ušetrené na jeho liekoch si rozdeľuje lekár a poisťovňa. Záujmy lekárov sú šikovne postavené proti záujmom pacientov.

6. Od 1. apríla Vyhláška z dielne pána ministra preradila niektoré lieky do kategórie doplnkových liečiv, t.j. to sú také, ktoré nehradí zdravotná poisťovňa a pacient si ich musí kúpiť v lekárni sám. Sú to lieky zo skupiny liekov proti bolesti, lieky na kašeľ, ale aj dôležité lieky na kardiovaskulárny systém atď. V rozpore s názorom odbornej verejnosti, úradníci MZ SR administratívnym rozhodnutím, z účinných liekov urobili neúčinné a obsolentné prípravky a vyradili ich z úhrady.  Pacienti si môžu tieto lieky kúpiť bez receptu v lekárni. Lekári nemajú na príslušné diagnózy k dispozícii lieky. Podpora biznisu s doplnkovými liečivami a liekovými doplnkami dostala zelenú.

...a dalo by sa pokračovať. Pán bývalý minister sa s liekovou politikou skutočne vyhral.

V zdravotníctve vznikla manažovaním systému pánom Uhliarikom kritická situácia. Nie z nedostatku zdrojov ale pre manažment orientovaný na uspokojenie majetkových a privatizačných potrieb určitej finančnej skupiny. Zdravotníctvo pán minister nesmeroval na zabezpečenie zdravotných potrieb ľudí ako by sa to dalo čakať aj podľa obsahu jeho prísahy. Prax ukázala, že nosnou filozofiou tohto pána je z kruhov katolíckych zdravotníkov známa „filozofia smrti“. V týchto kruhoch sa často kritizuje postoj nekatolíkov k potratom a k eutanázii a označuje sa to ako „filozofia smrti“. V tomto prípade Uhliarika, ako autora tvorivého aplikovania „filozofie smrti“ v slovenskom zdravotníctve, prezrádza stotožnenie rezortu zdravotníctva s nástrojom na zarobenie peňazí finančnej skupine na úkor zdravia a života nás všetkých.
V čom je podstata krízy Uhliarikovho zdravotníctva možno najvýstižnejšie vyjadriť týmito slovami súčasného pápeža Benedikta XVI. : „Nejedná sa o finančnú krízu ale o krízu morálky. Je to kríza z bezbrehej chamtivosti po moci a peniazoch na úkor iných.“