Ako je u sochára Jána Kulicha zvykom, nevydrží pri tom, čo vie robiť ozaj dobre (medaily, plakety, pod.), a rád „uletí“ do monumentálnych pokusov, niekedy dokonca „na koni“. Vtedy je to „slon v porceláne“. Spomeňme sochu kpt. J. Nálepku a chudáka koňa v Stupave (ktovie, kam odcválal?!). Ostatné „monumenty“ sa tiež nevydarili, a to počnúc Pamätníkom SNP alebo už odstráneným milicionárom (Bratislava), končiac Jánošíkom s výrazom drevorubača (nad Terchovou). Vrcholom bol zrejme „zakopaný Lenin“ v Žiline (vzhľadom na proporcie hlavy a výšky nad zemou sa mi priliehavejšie pomenovanie nehodí). Ján Kulich si zrejme na spoluprácu vyberal architektov svojej „krvnej skupiny“ a potom to tak aj dopadlo. Na Bratislavskom hrade boli tentoraz „architektmi“ zrejme predstavitelia parlamentu a vlády, nuž to aj príznačne „zvládli“. Teda tak v neprospech sochy, ako aj hradu. „Sveťo Plúčik“ je do toho priestoru malý, malilinký, nezachránil to ani mohutný žulový podstavec. Napriek dimenzii podstavec neprečnieva dostatočne pod predné nohy koňa, čo soche nielen v logike, ale najmä v kompozícii a estetickom výraze dosť ublížilo. Poviete si, že socha koňa sa z dvoch nôh na všetky štyri určite nepostaví. To je síce pravda, no napr. už vizualizácia sochy s podstavcom v potrebnej veľkosti by ukázala o čom píšem (aby kôň ani hypoteticky neprepadol). Aj keď je jasné, že tento „jazdec na koni“ ako dielo monumentálneho sochárstva prepadlo. Podľa môjho názoru (ráčte prepáčiť tú drzosť!) z viacerých dôvodov.
Kôň sa hocikedy na zadné nohy nepostaví, jeho dôstojný postoj je na všetkých štyroch. Pri drezúre síce býva aj na zadných, no bez jazdca. Cirkusové predstavenie by som síce v tomto prípade úplne nevylúčil, no autor s tým nemohol vopred počítať. Na postoj víťaza to určite nevyzerá (smer koňa a natočenie jazdca), a bojovník v boji by bol s takto vztýčeným mečom zrejme rýchlo prebodnutý! Výraz koňa pod „kráľom“ Svätoplukom je však jednoznačný. Je to splašený a vydesený kôň. Niet sa ani čo čudovať, kôň s jazdcom sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. V dobe vlády Svätopluka na kniežacích dvorcoch sotva mohol niekto čo len snívať o veľkých hradných objektoch z čias panovania Žigmunda alebo Márie Terézie. (Je smutné, že naša významná panovníčka, ktorá svoju dráhu začala korunováciou v Bratislave, nemá v tomto meste žiadny dôstojný pamätník!). Ak zohľadníme a máme v úcte štýl v akom bol Bratislavský hrad rekonštruovaný, navyše zvýraznený terajšou drahou obnovou, tak socha Svätopluka na súčasnom mieste skutočne nemá zmysel. Snáď ako tak by bolo možné ospravedlniť súsošie v blízkosti základov veľkomoravského kostola na východnej hradnej terase. Tam by aj komorná veľkosť diela (bez žulového podstavca) mohla pôsobiť priaznivejšie. V strede čestného nádvoria socha svojou veľkosťou pôsobí stratene, akoby tam zablúdila, keďže kompetentní si poplietli tak lokalitu, ako aj storočia.
PS: Mám vážne podozrenie, že autor vyhotovoval tretinový model, ktorý ani nestihol dokončiť a už mu ho naši novodobí panovníci spod rúk trhali, aby stihli „korunováciu kráľa“ pred voľbami. Sami boli objednávateľmi, posudzovateľmi, schvaľovateľmi, no tiež autormi miesta, času, spôsobu a príčiny! Tak sa stalo (zdôrazňujem: je to iba môj predpoklad), že na zhotovenie pracovného modelu diela vo veľkosti 1:1 už nedošlo, tak ako nedošlo k forme na odlievanie v žiaducej veľkosti (ale iba v tretinovej?!). Veľkosť sochy v porovnaní s veľkosťou monumentu, aký by bol v predmetnom priestore žiaduci, tomu nasvedčuje. Možno je to aj „čaro nechceného“, lebo nebolo potrebné toľko bronzu, hoci aj tak nás tento „kúsok“ stál množstvo peňazí, ktoré mohli byť využité užitočnejšie. Navyše ešte draho zaplatíme najmä za deformovanú históriu...
