Jaroslav Liptay
Jesenná paleta
Takmer som už bol netrpezlivý, no dočkal som sa. Koho? Predsa zrelej a decentnej dámy.
Nenarodil som sa, nedokázal som to. Porodila ma moja vlastná matka (iná toho nebola schopná...) Odvtedy si zvykám žiť ... (snáď sa mi to včas podarí...?!) Zoznam autorových rubrík: Povietkovanie, bá-snenie, Myšlienky, Spoločnosť, Blogogáň, Blogôňkovo, Kuklapukla, Lesáreň, Permoníkovo, Jajka-nie, Pra-mienky, Deblogácie, Nezaradené
Takmer som už bol netrpezlivý, no dočkal som sa. Koho? Predsa zrelej a decentnej dámy.
Takmer od všetkých vekových kategórií počúvam, že sú „stratenou generáciou“. Neviem ako vy, no ja som presvedčený, že u mňa je to presne naopak. Viacerí môžu síce fňukať nad nedostatkom blahobytu, prípadne nad inými väčšími či menšími krivdami, z pohľadu histórie sú to však malichernosti.
Moje subjektívne pocity mi vnucujú presvedčenie, že samota je najskľučujúcejšia v dave. Asi nie všetci budú s týmto poznaním súhlasiť, viacerí však zrejme uznajú, že samota môže mať množstvo podôb. Iná je samota a odlúčenosť starého človeka v rodine, aj keď sa na celé dni uzatvára do svojej izbietky, iný je pocit odlúčenosti v početnej spoločnosti, ale v domove dôchodcov. Nie však o tomto druhu odlúčenosti chcem práve teraz uvažovať, aj keď je to problém, ktorý si určite zasluhuje pozornosť nielen v čase adventnom a vianočnom. A určite nie metódou novodobých „markízov“, ktorým sa na ich svojskú „dobročinnosť“ demonštrovanú v priamych prenosoch zložia tisíce takpovediac anonymných darcov.
Uplynulo práve 13 rokov od smrti muža, ktorého zaraďujeme medzi naše najvýznamnejšie osobnosti 20. storočia.
V úvahe Veria ateisti v ateizmus? som naznačil, že poznanie nás k viere viac privádza, ako od nej vzďaľuje. Ako je to však s našim poznaním? Aké sú naše vedomosti o vedeckých poznatkoch smerujúcich k podstate stvorenstva? Bolo viac dní voľna, viac dní vhodných na meditácie, nuž som si trochu robil poriadok v hlave. Možno vznikol ešte väčší neporiadok, no niečo som predsa spísal. Aj keď mnohých zrejme znovu vytočím, pripájam ďalšiu úvahu, tentoraz o viere a miere poznania...
Zamýšľali ste sa už niekedy nad tým, či ateisti veria v ateizmus ?! Lebo byť presvedčený o svojom ateizme chce silnú vieru. Inak by totiž svetonázor každého „neverca“, denne konfrontovaný s božskou skutočnosťou, vydržal zrejme veľmi krátko. A pritom vieme, že mnohí sa ešte aj na smrteľnej posteli vysmievajú Bohu, alebo aspoň tvrdeniam o jeho existencii. Takže vlastne človeka „bez viery“ ani niet. Iba žeby niekto naivne veril v nič. Teda neveril ani v jestvovanie seba samého ?!
Mnohí mi iste dajú za pravdu, že definícií pojmu „kultúra“ je nepreberné množstvo, stovky viac i menej významných osobností sa o takúto definíciu pokúsilo. Možno vystačiť napríklad už s názormi Publia Cornelia Tacita, ktorý v časoch starovekého Ríma stotožňoval kultúru s celkovým spôsobom života spoločnosti. Ak sme odvtedy pokročili, tak zrejme nie príliš dopredu, keďže kultúre sme nasadili korzet rezortizmu a vtesnali sme ju do mantinelov tzv. „odvetvia kultúry“. Trvale a nedostatočne chápeme význam kultúry na úrovni základných zložiek bytia, ktorými sú človek, príroda, kultúra. Nejde, samozrejme, o formálne uplatňovanie kultúry kdekoľvek, i keď ona je potrebná napríklad aj v poľnohospodárstve, ergo v agrikultúre. Pojmy sú však iba pojmy, ktoré samotnú kultúru nenahradia, inak by v Anglicku ich „agrikultúra“ nemala dnešné problémy a v Rusku by sa rozvoj „fyzkultúry“ uberal iným smerom.