Stavebné konanie vykonáva stavebný úrad za účasti všetkých oprávnených účastníkov podľa správneho poriadku, v jeho pôsobnosti je výsledok (osud) konania, samozrejme podľa podmienok, podkladov a dokladov stavebníka a ostatných účastníkov, resp. dotknutých subjektov. Podľa §62 ods. 3 stavebného zákona síce stavebný úrad zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov a ich vzájomný súlad, ako aj posúdenie vyjadrení ostatných účastníkov konania, no aj v prípade všetkých kladných vyjadrení nemôže stavebníkov zámer „automaticky“ schváliť a stavebné (alebo búracie) povolenie vydať. Stavebný úrad má totiž podľa stavebného zákona (§62 ods.1) najmä preskúmať (okrem iných podmienok) aj to, či predložená dokumentácia spĺňa požiadavky týkajúce sa verejných záujmov, predovšetkým ochrany životného prostredia, ochrany zdravia a života ľudí atď. Je tiež nevhodné, ak stavebný úrad začne územné konanie alebo stavebné konanie bez toho, aby zámer či projekt stavebníka/investora nespĺňal dôkladne aj požiadavky na kvalitu územných a architektonických riešení. Aby spoliehal, že nie on (stavebný úrad) bude tým „zlým“, ale niektorý z účastníkov konania, ktorý vzhľadom na nedostatky zámeru (projektu) nemôže očakávania stavebníka podporiť. Takým „zlým“ sú často pamiatkové orgány, keďže z hľadiska ochrany historického prostredia sídiel, a archeologických nálezísk aj vo voľnej krajine, sa logicky dostávajú do konfrontácie so zámermi investorov.
Takáto hra na „Čierneho Petra“ z pozície stavebného úradu však voči účastníkom konania alebo špecializovaným úradom je nečestná a nezodpovedná. Lebo nie(len) oni, no najmä mestá/obce v úlohe stavebného úradu musia taktiež dbať na ochranu verejného záujmu. Vari nie je verejným záujmom kvalitné, bezkonfliktné a estetické prostredie miest a obcí? Vari životným prostredím sídla nie je v prvom rade jeho obytné prostredie? Humánne a lákavé prostredie pre život spoluobčanov kdekoľvek ho obec (mesto) pod záštitou stavebného úradu spoluvytvára a buduje (obnovuje, rekonštruuje)? Nuž stavebný úrad by mal skúmať aj takéto atribúty navrhovanej stavby alebo stavebného celku, vrátane kvality architektonického riešenia. Ak sa to v praxi nerobí, tak vinu nemá zlý stavebný zákon, ale zanedbávanie a nepochopenie poslania a úloh stavebných úradov. V prvom rade stavebný úrad musí byť odhodlaný možnosti stavebného zákona dostatočne využiť, nebyť hračkou v rukách stavebníkov a záujmových skupín. Obec/mesto môže ešte svoje ambície a pôsobnosť podporiť posudkami renomovaných architektov pri pochybnosti z hľadiska kvality architektúry, odborníkmi napr. z oblasti hluku ak je podozrenie, že nadmerná hlučnosť okolitého prostredia by mohla zhubne pôsobiť na zdravie občanov atď. Dnešné kompetencie, ktoré mestá/obce na úseku stavebného rozvoja v posledných rokoch získali, im totiž stanovujú nielen pôsobnosť, ale najmä zodpovednosť. Zodpovednosť za budovanie kvalitného obytného prostredia, dostatok verejnej zelene, oddychových, športových a rekreačných plôch. A samozrejme tiež vytváranie priaznivého obrazu vlastného sídla z hľadiska kvality urbanistických a architektonických riešení. Je nezodpovedné, ak tieto kompetencie stavebných úradov zlyhávajú na alibizme, pokrytectve alebo klientelizme. Nový stavebný zákon by iste mohol mnohým veciam pomôcť, no sotva môže každý problém riešiť, ak stavebné úrady (teda orgány miest/obcí) demonštrujú nezáujem dôrazne sa zhostiť poslania, ktorého sa v rámci decentralizácie štátnej správy domáhali a nakoniec aj domohli.
