verili sme, že nám sa to nestane
a navždy budeme láskou zakliati
no potom nás odkliala každodennosť
upadli sme do prekliatia všednosti
vravela si, že som sa Ti odcudzil
odvtedy takto sám v sebe zakliaty
potĺkam sa blúdiac samotou púšte
plný obáv vyhýbam sa oázam
odmietam nápoj z prameňa prekliatia
vravím si, čo ak ma zas láska zradí (?)
preto poslúcham rozum, zrádzam srdce
ďalej žijem v hriechu a nemilujem
spupnú vernosť tajne balím v štvorverší
denne bývam hriešne verný neláske
láska, zaklínam Ťa, rád s Tebou zhreším
. . . . . .