na vlnách tmy sa kníše ďalšia noc
kvíli a kňučí vietor zbesnený
z konárov kmáše posledné listy
koruny stromov vyzliekli svoj šat
vrcholy hôr zdobí sneh zmätený
blatistou cestou stopy nevidieť
tulák nevyšiel z pustého domu
podkrovie osídlil duch jesene
rozpadáva sa Tvoj letný portrét
za zaroseným oknom sedím sám
na streche dážď ako srdce tiká
vyklopkáva nové prelúdium
zapĺňa moje noci bezsenné
. . . . . .