V i d i t e ľ n ý o m y l
Ako sa Juro stal neviditeľným
Raz večer Juro sa tak hral, celý vliezol pod perinu
a tam len tak (akože) sa bál ...
Možno sa mu to snívalo, alebo iba zdalo,
zreteľne však počul ako niečo zaklopalo.
Čo keď je to niekto, nikto predsa klopať nemôže.
Žeby predsa nejaká mátoha ? Jajbože !
Vyšiel Juro zo spálne, za sebou nezatvoril dvere,
ale v chodbe nikoho ...
Nebolo tam strašidiel, ani žiadnej zvere.
Mačka predsa chodí tíško, a tiež neklope,
bol to teda prelud ? - uvažuje Juro,
alebo iba „nemám všetkých pokope“.
Chce sa vrátiť do postele, dvere otvorené nie je možné otvoriť.
Keď však zvonku neotvorím, ako potom môžem zvnútra byť ?
Dumá Juro, dumá, sám ocitol sa v pasci malej.
Nuž čo teda robiť, asi zostanem spať v hale.
Aby si však pohodlne ustlal na lavici za stolom,
zabehol do spálne priniesť vankúš s paplónom.
Už Juro zas von vychádza, no logika mu velí,
ak som teda zostal v hale, cez dvere uvidím sa celý.
Juro sa však neuvidí, nuž presviedča sa veľmi,
že sa zrejme práve teraz stal neviditeľný.
Viditeľne spokojný Juro dostal nápad,
oddýchnem si od detí, budem dlho chrápať.
Povedzme si pravdu, deti,
kto by neviditeľným občas nechcel byť ?
Najmä ak je v škole vyvolaný z učiva,
ktoré ešte vôbec nestihol sa naučiť.
Nuž teda to skúste všetci tak ako Juro,
keď niekedy zabudnete zavrieť dvere.
A to je, milí moji, v tomto príbehu celé.
