V y t ý k a n k a
Dievky sa na dvore hrajú a všetko si vytýkajú.
Prvá to schytala Kata, vraj má lakte do špicata.
„Ty buď ticho, Helena, špicaté máš kolená“.
„Len sa nerob, Tamara, blúzka sa Ti otvára“.
„Pozrite sa na ňu, Zuzu, veď tá nemá ani blúzu“.
„Určite každý rád kukne Barbore na krátke sukne“.
„Chceš byť múdra, Dora, aj nos máš dohora“.
„Anča, Ty si teda ..., už sa to počúvať nedá“.
„Si skutočne veľmi planá, stále hašterivá Dana“.
„Už Ti nedám odpísať, ak si chceš Evu získať“.
„Evu ? Pch ..., Ty Dita ! Teba sa mám pýtať ?“
„Vari Ti to povie Verona ? Tá nepozná ani Jacksona !“
„Ty Žofa buď ticho navždy, Teba zrejme pozná každý“.
„Aká si zrazu cnostná, Ela, ale môj pôvab by si chcela“.
„Nuž hľa, aké krásavice, no hádate sa sťa opice.
Aj tak ste smiešne všetky, riešite iba také pletky“.
„Ty si smiešna, Betka, poučuješ ako stará tetka“.
„Pretože prastaré sú už vaše názory“,
- bráni sa Alžbeta všetkým navzdory.
„Ľahko zhodíš postoj správny,
keď Ty nemáš názor žiadny...“
V tom ich preruší triedna učiteľka :
„Tak už dosť, dievčatá !
Prestávka síce bola, nie však veľká“.
