... a možno práve dozrievame
Vrstovníkom k päťdesiatke
Už dávno nás odtrhli od prsníkov,
z kolísok vyhnali na cesty hrboľaté,
ešte v pamäti vytúžená stužka zelená,
dozrievajúce maliny dievčat vyzývavých, zrazu v kočíkoch naše batôžky bacuľaté.
Raz za čas stretnutia vrstovníkov
a denne neúnavná rýchlosť nemenná,
v podvedomí pohľady starých materí
sediacich na medziach dedovizne bez mena.
A zodpovednosť ťaživá ako večnosť ...
Niet inej voľby, sme bežcami časom,
ktorý digitálne odmeriava každý náš čin.
Čo všetko sme doteraz stihli urobiť,
čo všetko už nestihneme napraviť ...
Mnoho šedín a ešte priveľa túžob,
len doba sa akosi vychýlila,
megabajty rozmieňajú múdrosť na drobné,
sme žobrákmi zhŕňajúcimi mince na chodníku.
A vôbec, stihneme ešte niekedy byť celí ?
Každou minútou z nás niečo odchádza,
pozrite rýchlo na bláznov v najlepšom veku,
veď možno práve dozrievame...
