Ak aj odhliadneme od skutočnosti, že ide o prežitok z čias mocnárstiev (kedy vládca rozhodol, že omilostí napr. aj vraha), tak amnestia doteraz je v každom právnom systéme udelením milosti. A omilostiť možno niečo, čo sa stalo, na základe čoho bol páchateľ obžalovaný a právoplatne odsúdený. Sotva možno omilostiť, a to ani amnestiou podľa zákona, niečo, čo len môže byť v budúcnosti preukázané. Amnestia je teda úkon stojaci v reťazci uplatňovania spravodlivosti takmer na jeho samom konci, nikdy nie na začiatku. Amnestia môže byť omilostením odsúdeného jedinca, no nikdy nie znemožnením začatia skúmania, či k porušeniu zákona alebo k zločinu vôbec došlo.
Všimnime si bližšie tiež príslušné ustanovenia našej ústavy, ktoré prisudzujú prezidentovi republiky formou amnestie „udeliť milosť“. V článku 102, ods.1, písmeno j) sa (citujem) uvádza, že prezident „zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti a amnestie“. Z toho logicky vyplýva, že musí dôjsť k odsúdeniu vinníka, inak individuálnu milosť a amnestiu prezident nemôže udeliť. V opačnom prípade poruší ústavu. Obrátil sa na Ústavný súd SR niekto s návrhom na preskúmanie, či v prípade tzv. mečiarových amnestií nedošlo k porušeniu ústavy ? Prečo tak dávno neurobilo napr. KDH alebo skupina poslancov ? Odpovede na takéto otázky mi pri medializácii tejto spoločnosť traumatizujúcej kauzy chýbajú.
Niektorí právnici, vraj aj pán premiér (sic!) tvrdia, že zrušením predmetných „amnestií“ by nastal u nás „právny suterén“. Nie sme v tejto veci v právnom suteréne práve teraz?!
