Ako nezbedné sýkorky zajaca zauškovali (4)

Písmo: A- | A+

Milí mladí čitatelia a iní na blogu surfujúci, vitajte na detskej virtuálnej planéte Blogôňkovo, v krajine Kuklapukla. Pripájam ďalší príbeh z okolia mraveniska, ktoré spí zimným spánkom. No aj v najväčšej zime sa v lese vždy niečo deje... Záujemcovia o krátke prozaické útvary a verše pre deti môžu tiež sledovať rubriky: Permoníkovo, Zverológia a Blogôňkovo. Príjemnú zábavu, priatelia!

 

Treskúci mráz, skuvíňajúci vietor a hlučný skúter

          Začiatkom januára celú krajinu Kuklapukla zachvátila tuhá zima. V noci klesali teploty hlboko pod bod mrazu, navyše fúkal prudký vietor, prechádzajúci niekedy až do víchrice. Sneh padal, padal, až ho bolo toľko, že si také obrovské množstvo ani stará sova Žmura nepamätala. A to už bolo čo povedať, lebo mala toľko rokov, že to presne ani ona sama nevedela. Snehom bol prikrytý aj ježkov brloh a celé mravenisko. Lesná čistinka bola úplne zaviata a v jej strede sa okolo osamelého duba dvíhala vysoká snehová kopa. Chladná meluzína kvílila a vystrájala ešte niekoľko dní, pričom najmä na polia pri dedine naviala vysoké záveje. Napodiv najteplejšie bolo v mravenisku zakrytom vysokou vrstvou snehu. Naši malí kamaráti Akonavec a Taknavec ani netušili, ako nad nimi zúri metelica. Aj jazvec Kofeín sa ešte dôkladnejšie schoval v hĺbkach svojho rozsiahleho brlohu a väčšiu časť mrazivých dní predriemal.

       Tuhé mrazy najhoršie prežíval zajac Kohinor. Jeho plytká a skromná skrýša slúžiaca aj ako obydlie veľa pohody neposkytovala. Na zimu mu síce narástol teplý hustý kožuch, počas posledných dní bol však zajac až na kosť premrznutý. Aj chvostík si medzi zadné labky stiahol, aby mu neodmrzol. Až keď víchor konečne prestal zavýjať, tak zajac pokojnejšie zaspal.   

        Zubaté zimné slnko bolo už pomerne vysoko, keď Kohinora zobudili viaceré dávky snehu. Najprv myslel, že sa na neho rúca celý závej, no potom spozoroval, že to iba z vetvičiek stromu nezbedné sýkorky striasajú sneh rovno za jeho uši.

„Počúvajte, potvory, nemáte lepšiu zábavu ?“- rozčuľoval sa Kohinor.

„Museli sme Ťa zobudiť, lebo Tvoj priateľ Brmbolec by chcel vedieť, či je pri dedine ešte dosť potravy. On totiž na druhej strane lesa už niekoľko dní iba kôru stromov obhrýza“ – bránila sa sýkorka Cácorka.

„No dobre, dobre !“ – snažil sa zajac reagovať už pokojnejšie. V tom ho takmer odhodil do záveja prudký vír snehu sprevádzaný hlukom motora. Aj sýkorky naľakane vyleteli o pár konárov vyššie. To sa však okolo iba prehnal na snehovom skútri horár, ktorý do lesa viezol zvieratám očakávanú potravu. Lebo okrem sena, ktorého pre jeleniu a srnčiu zver bolo v krmelci dostatok, potrebovali niektoré zvieratká aj iné dobroty. Zväčša horár vozieval bukvice, gaštany, žalude, niekedy však aj mrkvu, zemiaky a kapustné hlúby a listy.

„Počuj Cácorka, aj Ty Frndžalka !“ – vážne prehovoril Kohinor. „Odkážte Brmbolcovi, že pri dedine je ešte nejaká potrava, ale musel by chodiť pomerne ďaleko. Nech hneď ide tentoraz ku krmelcu, možno sa z horárovej nádielky ujde niečo aj jemu. Ak nie, nech ma vyhľadá, môžeme ísť k dedine spolu.“

„Dobre, dobre, Kohinor, povieme mu Tvoj odkaz“ -  zašvitorili sýkorky. A štrng –brnk, už ich nebolo.

„Potvory prelietavé“ – zahundral. „Veru, už aj ja mám poriadny hlad, idem navštíviť záhrady pri dedine“ – pomyslel si Kohinor a vybral sa na cestu. Aby sa vyhol závejom, rozhodol sa prekonať časť cesty okolo potoka. Jazveca Kofeína už radšej so sebou nezavolal, aby ho svojou pomalou chôdzou v hlbokom snehu nezdržiaval. Ten aj tak stále podriemkaval niekde v hĺbke brlohu a neprebrali by ho ani veľké dávky kofeínu. Veď aj preto mal také meno, lebo na neho nemal kofeín žiadny účinok.

         Hladina potoka bola už takmer súvisle zamrznutá a len na niekoľkých miestach bolo v malých otvoroch vidieť žblnkať vodu. Keď pri jednom z nich uvidel Kohinor malú vydru, hneď na ňu zavolal:

„Ahoj tydra !  Čo tam iba tak prešľapuješ ?“

„Čože ? Ja nie som žiadna tydra ! – ohradilo sa malé huňaté stvorenie.

„Sopľa malá, hádam Ti nebudem vykať. Kde máš mamu ? Už som ju dávno nevidel. Ako sa darí mojej priateľke Vande ?“

„Zrejme to máte trochu popletené, ujo zajac. Vanda som predsa ja, mama sa volá Samara ! Práve ju čakám, lebo išla niečo uloviť na večeru“.

„Asi máš pravdu, už mi pamäť tak dobre neslúži. Zdalo sa mi, že Samara býva na dolnom toku“.

„To je Barbara, ale už tam nebýva. Presťahovala sa vyššie proti prúdu, lebo tam na dolnom toku teraz žije početná bobria rodinka.“

„Hurá, bobríci sa vrátili !“ – zaujúkal od radosti Kohinor. „Je tam s nimi aj starý bobor Galamboš ?“

„To ja neviem, mama tam bola sama, lebo teraz je to prostredie pre nás dosť nebezpečné“.

„Nebezpečné ? Ale prečo ? Vari bobry vylovili všetky ryby ?!“

„Ale, ujo zajac, veď viete, že bobry sú úplní vegetariáni. Choďte sa tam raz pozrieť, najmä na jar alebo v lete, a uvidíte !“.

„Určite tam raz pôjdem, ale teraz sa už musím ponáhľať, aby som sa do zotmenia vrátil. Na noc dedinčania vypúšťajú psov, mohli by ma zavetriť, potom by som mal po hostine. Takže pozdravuj  Samaru !“

        A veru mal Kohinor čo robiť, aby sa zavčasu vrátil. Aj keď sa už v januári dni predlžujú, ešte stále sa stmieva pomerne skoro. Nad poľami už svietil mesiac, keď sa Kohinor blížil k lesu. Do svojho brlôžka sa však ukladal s plným bruškom, preto sa mu dobre zaspávalo. Chvíľu ho síce trápila zvedavosť, lebo by bol rád vedel, čo je v okolí bydliska bobrov také nebezpečné, zároveň sa však tešil na návštevu. Tak čo, deti, navštívime s Kohinorom bobriu rodinku aj my ? Vari na jar, keď bude teplejšie a rieka nebude zamrznutá.  Čo poviete ?